z kyberie
Medzi najvýznamnejšie ciele druhej polovice 20. storočia, o ktoré sa ľudstvo usilovalo patril ekonomický rast a rozširovanie obchodu. Americký prezident z konca 30. rokov 20. storočia Herbert Hoover prehlásil: „S pomocou Božou sa čoskoro priblížime ku dňu, keď chudobu vyženieme z tejto krajiny.“ Niekoľko mesiacov po tomto prehlásení sa finančný systém svetovej ekonomiky zrútil. Musela prísť druhá svetová vojna, aby na základe Keynesových ekonomických princípov stimulovala novú spoločenskú dohodu, čím by sa ekonomický systém opäť vrátil na cestu prosperity. Táto prosperita má dvojakú tvár. Na jednej strane značný technologický pokrok a ekonomická aktivita. Celková ekonomická produkcia v rokoch 1950 až 1992 zaznamenala päťnásobný nárast. Objem celosvetového obchodu narástol 11,5 krát, z 308 mld. USD na 3 554 mld. USD. Vyše miliarda ľudí žije v hojnosti a blahobyte.
Avšak, pre väčšinu ľudskej populácie, sú potreby, po ktorých človek najviac túži – ako napr. bezpečné živobytie, slušné bývanie, zdravé a nekontaminované potraviny, dobré vzdelanie a dostupná zdravotná starostlivosť, čisté životné prostredie – vzdialené. Iba v Thajsku, Srí Lanke a na Filipínach sa počet detí živiacich prostitúcou odhaduje na 500 000.V období „mieru“ po skončení 2. svetovej vojny od roku 1945 zahynulo vo vojnových konfliktoch vyše 20 miliónov ľudí. Na konci 20. storočia bolo 90% vojnových obetí civilisti. OSN v roku 1960 zaznamenala 1,4 milióna utečencov. V roku 1992 ich bolo 18,2 milióna. Približne miliarda ľudí ide večer spať hladná a musí vyžiť z 1 dolára denne. 55% dospelých Američanov neverí tomu, že si môže zabezpečiť lepší život tvrdou prácou.
Vývoj a súčasná podoba trhového mechanizmu vychádza z princípov neoklasickej ekonómie:
Stály ekonomický rast meraný hodnotu HDP je cestou k ľudskému pokroku.
Voľné trhy sú mimo vplyvu štátu a v každom prípade vedú k najefektívnejšej a zo spoločenského hľadiska optimálnej alokácii zdrojov.
Ekonomická globalizácia umožnená odstránením bariér, ktoré bránia voľnému toku tovaru a peňazí kdekoľvek na svete, podnecuje konkurenciu, zvyšuje ekonomickú efektívnosť, vytvára pracovné miesta, znižuje spotrebiteľské ceny, zvyšuje možnosti spotrebiteľov, zvyšuje ekonomický rast a každý má z nej osoh.
Ľudí motivuje zištnosť, ktorá sa prejavuje najmä úsilím o finančný zisk.
Zo spoločenského hľadiska je najprospešnejšia tá činnosť, ktorá prináša najvyšší zisk jednotlivcovi alebo firme.
Súťaživosť pre jednotlivca i firmu je prirodzenejšia než kooperatívne správanie; preto spoločnosti treba budovať na súťaživosti.
Ľudský pokrok sa dá najlepšie merať rastom hodnoty vecí, ktoré členovia spoločnosti spotrebujú, vyššia úroveň spotreby zvyšuje blahobyt spoločnosti tým, že stimuluje rast produkcie.
Povedané hrubším jazykom, teória neoklasickej ekonómie vychádza z toho, že:
Ľudia sú vo svojej prirodzenosti motivovaní predovšetkým chamtivosťou.
Túžba po majetku je najvyšším vyznaním nášho človečenstva.
Vytrvalo praktizovaná chamtivosť a túžba po majetku majú blahodárne účinky na spoločnosť.
Vo vlastnom záujme ľudských spoločností by preto malo byť, aby tieto hodnoty podporovala, mala ich v úcte a náležite odmeňovala.
Ekonomický racionalizmus a trhový liberalizmus
Racionalizmus je základným filozofickým zdrojom súčasnej ekonómie, ktorej
predstavitelia sa spoliehajú na racionálne štruktúry analýzy deduktívne odvodené od hlavných princípov. Toto zameranie na racionalizmus poskytla dôvod na tvrdenie, že ekonómia je jediná objektívna veda nezaťažená subjektívnymi hodnotami. Ekonomický racionalizmus dáva ideológii voľného trhu intelektuálnu legitimitu.
Trhový liberalizmus prináša morálnu filozofiu, príťažlivú pre tých, ktorí nedôverujú silnému štátu. Podľa Rogera Pilona z Cato Institute trhoví liberáli vychádzajú z premisy „morálnej rovnosti definovanej právami a nie hodnotami“. Najvyšším právom je právo vlastniť výrobné prostriedky a súkromný majetok. Trhoví liberáli sú presvedčení, že „práva a majetok sú nerozlučne späté“, čo v praxi znamená, že nerozlišujú medzi právami peňazí a právami ľudí. Ak je jedinou povinnosťou jednotlivca dodržiavať dohody a majetkové práva druhých, potom filozofia „morálky“ fakticky oslobodzuje tých, čo vlastnia majetok, od akýchkoľvek povinností voči tým, čo ho nemajú. Trhový liberalizmus tak priznáva legitmitu takým systémom, ktoré inštitucionalizujú chudobu, pričom tvrdí, že chudoba je výsledkom lenivosti a vrodených chýb chudobných.
Zásadou demokracie je, že každý má jeden hlas. Zásadou trhu je, čím viac peňazí, tým viac hlasov. 358 miliardárov vlastní majetok v celkovej hodnote 760 miliárd dolárov, čo predstavuje objem majetku 2,5 miliardy najchudobnejších ľudí sveta. Len 21 krajín na svete má väčší obrat ako Mitsubishi Corporation – 184 miliárd dolárov. Mnohé korporácie majú väčšie majetky ako jednotlivé krajiny.
Teória trhového mechanizmu, voľný trh a jeho neviditeľná ruka
Teória trhového mechanizmu v rozpore s ideológiou voľného trhu uvádza niekoľko základných podmienok, ktoré sú potrebné na to, aby trh bol schopný udržovať ceny v záujme verejnosti – čím sú tieto podmienky viac porušované, tým je trhový systém menej účinný.
Hlavnou podmienkou teórie trhového mechanizmu je dokonalá konkurencia. Na ilustráciu predstavy dokonalej konkurencie poslúži príklad trhu pozostávajúceho z malých farmárov pestujúcich obilie pre lokálne potreby. Dnes, voľný trh spôsobil, že štyri spoločnosti – Conagra, ADM Milling, Caegill a Pillsbury – melú približne 60% všetkej múky produkovanej v USA a dve z nich – Conarga a Cargill – majú kontrolu nad 50% exportu obilia.
Ďalšou základnou podmienkou je internalizácia nákladov – čiže všetky náklady musí znášať výrobca sám a zahrnúť ich do ceny. Keď niektorú časť nákladov znáša niekto tretí, kto sa nijako nezúčastňuje transakcie, ide o externalizáciu nákladov a cena produktu sa týmto deformuje. Inak povedané, pri internalizácii idú náklady do súkromných rúk a pri externalizácii na ťarchu spoločnosti. Externalizované náklady nemiznú, iba ich jednoducho neberú do úvahy tí, ktorí profitujú z rozhodnutí o prenesení ťarchy za ich znášanie na druhých. Keď napríklad drevoťažebné firmy získajú objednávku od Mitshubishi Corporation na vyrúbanie lesov domorodých obyvateľov Penanu v Sarawaku, korporácia zožne okamžitý zisk a nemusí niesť negatívne následky holorubu, devastácie domorodej kultúry a jej spôsobu života. Podobne chemická obchodná spoločnosť externalizuje svoje výrobné náklady vtedy, keď bez náležitého spracovania ukladá škodlivý odpad a náklady spôsobené so zneistením vzduchu, vody a pôdy prenesie na plecia spoločnosti vo forme vyšších výdavkov na zdravotníctvo a na dekontamináciu. Gigantická maloobchodná sieť externalizuje svoje náklady tak, že kupuje tovar od čínskych dodávateľov ktorí platia svojím zamestnancom tak nízke mzdy, že tí z toho nedokážu udržať fyzické a duševné zdravie a robotníkov s úrazom prepustia bez akejkoľvek kompenzácie.
Voľný trh spôsobuje, že úspešní hráči sú čoraz väčší a silnejší, využívajú svoju ekonomickú moc, aby vytlačili slabších a získali ešte väčšiu kontrolu nad trhu. V iných prípadoch si „konkurenti“ nahrávajú cez rôzne kartely a strategické spojenectvá. Zväčšuje sa politická moc úspešných hráčov, čo im umožňuje využívať svoj vplyv na žiadanie daňových úľav alebo externalizácie nákladov. Trhový mechanizmus speje k monopolizácii a aby boli schopné „konkurencie“, spájajú do väčších celkov – čo vedie k posilňovaniu monopolov.
Trhové sily vytvárajú na firmy stály tlak, aby ustavične znižovali svoje náklady a zvyšovaním efektívnosti vykazovali zisk. Neva Goodwin poznamenáva, že „moc sa z väčšej časti týka externalít. Veď na čo by bola moc, keby ste ju nevedeli využiť na externalizáciu svojich nákladov, čiže dosiahnutie toho, aby ich znášal niekto iný?“.
Ekonomický rast
Britský minister financií R.A. Butler mal v roku 1954 prejav, v ktorom zdôraznil, že 3% ročný nárast HDP povedie v roku 1980 k zdvojnásobeniu národného dôchodku na osobu a spôsobí, že kadžý muž a každá žena budú dvakrát tak bohatí, ako boli ich rodičia, keď mali ten istý vek.
Írsky ekonóm Richard Douthwaite v roku 1989 začal zhromažďovať dôkazy o prínosoch následného rastu: „Problémy nastali až vtedy, keď som sa pokúšal stanoviť, ktoré sú to tie konkrétne prínosy, pretože vyšlo najavo, že takmer každý spoločenský ukazovateľ sa v priebehu 30 rokov zhoršil. Vzrástol počet chronických ochorení, kriminalita sa zvýšila osemnásobne, vzrástla nezamestnanosť a viac manželstiev skončilo rozvodom. Takmer zúfalo som hľadal nejaké prínosy, ktoré by vyvážili tieto straty. Prírodné bohatstvo bolo vyplytvané na produkciu paliet a vlnitého kartónu, fliaš a nápojových plechoviek, na stavbu letísk, výrobu supertankerov a ťažkých nákladných kamiónov, rozširovanie diaľnic, nadjazdov a stavbu poschodových parkovísk. Počas tohto obdobia počet pracovníkov v bankovom, burzovom, poisťovacom, daňovom a účtovníckom sektore zo 493 000 na 2 475 000.
Pretože produktívne a reproduktívne funkcie, akými sú starostlivosť o deti, zdravotná starostlivosť, príprava jedál, zábava a fyzická bezpečnosť boli presunuté zo sociálnej ekonomiky do trhovej, evidujú sa ako prídavok k ekonomickej produkcii a tým sa považujú za príspevok k ekonomickému rastu.
Rýchly ekonomický rast v krajinách s nízkymi príjmami spôsobuje to, že sa obyvateľom stavajú moderné letiská. televízia, diaľnice a klimatizované hypermarkety s tovarom a módnymi značkami pre pár šťastlivcov, ktorí si to môžu dovoliť. To si vyžaduje, aby ekonomika bola zameraná na export, ktorým sa získava zahraničná mena. Pôda živiaca chudobných ľudí je vyvlastňovaná a pestujú sa na nej plodiny určené na export.
Nespravodlivé rozdelenie prostriedkov
Návrh Burtlandovej komisie o životnom prostredí a rozvoji, ako odpoveď na globálnu chudobu, počíta s celosvetovým 3% rastom príjmov. V prvom roku by toto zvýšenie v USA predstavovalo hodnotu 633 USD, v Etiópii 3,60 USD, v Bangladéši 5,40 USD, v Nigérii 7,50 USD, v Číne 10,80 USD a v Indii 10,50 USD. Po desiatich rokoch by v Etiópii takýto nárast zvýšil príjem na 45 USD a v spojených štátoch na 8 000 USD. Nárast kúpnej sily by v USA bol 177 krát vyšší než by bola kúpna sila v Etiópii.
Vlastný kapitál 400 najbohatších ľudí v USA vzrástol v období rokov 1982 až 1993 o 92 miliárd USD a dosiahol hodnotu 318 miliárd USD, čo je viac než súčet hrubých národných produktov miliardy ľudí žijúcich v Indii, Bangladéši, Srí Lanke a Nepále. 83,1% akcií v Spojených štátoch vlastní 10% najbohatších domácností. Za obdobie medzi rokmi 1977 až 1989 priemerný reálny príjem najbohatšieho 1 percenta amerických rodín vzrástol o 78%, zatiaľ čo príjem najchudobnejších 20% klesol o 10,4%.
Michael Jordan v roku 1992 dostal 20 miliónov dolárov za propagáciu firmy Nike. Je to suma, ktorá prevyšuje ročný objem miezd vo všetkých indonézskych továrňach vyrábajúce tenisky Nike. Priemerná mzda v týchto továrňach je 15 centov za hodinu.
Zoznam najbohatších ľudí prestížneho ekonomického časopisu Forbes v roku 1993 obsahoval 84 miliardárov z krajín so strednými a nízkymi príjmami. Rok predtým ich bolo len 62. Na čele tohto zoznamu bolo Mexiko s 24 miliardármi, rok predtým ich bolo o polovicu menej. Podobným príkladom sú aj Filipíny, v porovnaní so štandardom východnej a juhovýchodnej Ázie chudobná krajina. HDP na osobu na Filipínach je 730 USD a odhaduje sa, že 60% ľudí nemá dostatočný príjem na to, aby zabezpečilo zdravú stravu pre seba a svoje rodiny. Forbes zaznamenal v r. 1993 5 filipínskych miliardárov, rok predtým dvoch. V priebehu dvoch rokov za do tohto zoznamu dostalo aj sedem čínskych miliardárov – 675 miliónov Ázijčanov však naďalej žije v absolútnej chudobe. V USA je dnes približne 5 miliónov milionárov, pred 10 rokmi ich bolo 1,3 milióna. 1% americkej populácie vlastní takmer polovicu majetku v krajine. Priemerný hlavný manažér v USA má príjem 209 krát vyšší ako robotník v továrni. Bill Gates má majetok, ktorý je väčší ako majetok Zimbabwe, Ghany, Islandu, Panamy, Kostariky, Kene, Salvádoru a Dominikánskej republiky dohromady.
„Buržoázia konečne zvíťazila“
V roku 1994 časopis Business Week vo svojom špeciálnom čísle nazvanom Kapitalizmus 21. storočia potvrdil, že trhová ekonomika je triedna záležitosť: „Zánik komunizmu umožnil zrod novej éry, ktorá nechala väčšine národov iba jednu možnosť: pridať sa k trhovej ekonomike. Takmer 150 rokov po vydaní Komunistického manifestu a viac než pol storočia po vzniku totalitarizmu buržoázia konečne zvíťazila.“ Podľa Leona Singera, burzy „potvrdzujú, že robotník v krajinách tretieho sveta zarobí 4% z ceny čokolády, 2-5% z ceny banánov a 3% z ceny čaju, teda z čiastky, za ktoré sa tieto produkty kupujú v západnej Európe“.
V Mexiku na hraniciach s USA sú montážne závody Makalidoras v zóne voľného obchodu. Závody tu majú mnohé americké spoločnosti, vrátane General Electric, Ford, General Motors, GTE Sylvania, RCA, Westinghouse a Honeywell, ktoré hľadajú miesta s nízkymi nákladmi, aby mohli vyrábať pre americký trh. V roku 1992 tu sídlilo 2 200 závodov zamestnávajúcich takmer pol milióna Mexičanov. Hoci produktivita mexických a amerických robotníkov je porovnateľná, ich priemerná hodinová mzda je 1,64 USD. Pre porovnanie – priemerná hodinová mzda vo výrobnom sektore USA je 16,17 USD. Aby mexická vláda udržala tieto lákavé podmienky pre nadnárodné spoločnosti, zakazuje vytváranie nezávislých odborov a dbá o to, aby rast miezd bol hlboko pod rastom produktivity. V roku 1987, uprostred dvojmesačného štrajku, Ford Motor Company prepustila 3 400 robotníkov a znížila mzdy o 45 %.V lete 1992 vyše 14 tisíc mexických robotníkov odmietlo zmluvu uzavretú štátom ovládanými odbormi. Spoločnosť ich všetkých prepustila a mexický súd toto rozhodnutie odobril.
Kraj Moore v Južnej Karolíne, USA v 60. a 70. rokoch minulého storočia prilákal mnoho veľkých výrobcov z priemyselných regiónov severovýchodu Spojených štátov. Jednou z prvých prilákaných spoločností bol Proctor Silex. Neskôr, keď Proctor Silex rozširoval svoj miestny závod, kraj vydal na financovanie potrebnej odvodňovacej priekopy 5,5 milióna USD, obyvatelia žijúci v susedstve pritom nemali ani tečúcu vodu. V roku 1990 však spoločnosť prišla na to, že v Mexiku sú výhodnejšie podmienky a presťahovala sa. Za sebou nechala 800 nezamestnaných, sudy zahrabaného toxického odpadu a dlžobu, ktorú namiesto firmy zaplatil kraj.
Po 12 rokoch štrukturálnych programov doporučených Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou pre rozvoj sa počet chudobných ľudí v Latinskej Amerike zvýšil o 60 miliónov. Za tú istú dobu vzrástol počet latinsko-amerických miliardárov z 6 na 42. V Peru sa na doporučenie MMF a SB výmenou za 100 miliónov dolárov ako pomoc od USA otvoril trh s kukuricou. Dovoz kukurice z USA spôsobil, že do roku 1995 jej pestovanie v Peru kleslo na jednu desatinu. Svetová banka uviedla, že v roku 2000 bolo 300 miliónov ľudí pod hranicou chudboy, čo je 50% nárast oproti roku 1994.
V rokoch 1990-1993 Zambia vynaložila 37 miliónov dolárov na základné vzdelanie a poskytla 1,3 miliardy dolárov medzinárodným bankám ako splátky za úroky a pôžičky. Ghana poskytuje ročne na sociálne programy menej než 20% - 75 miliónov dolárov z čiastky, ktorú platí zahraničným veriteľom. Uganda denne poskytuje 1 dolár na základnú zdravotnú starostlivosť a 9 dolárov na osobu spláca dlh. India patrí medzi najväčších exportérov poľnohospodárskej produkcie. 200 miliónov Indov nemá dostatočný prísun potravín. V roku 1995 India exportovala pšenicu a múku za 625 miliónov dolárov a 5 miliónov ton ryže za 1,3 miliardy dolárov – základné potraviny Indov.
Brazília v roku 1994 exportovala potraviny za 13 miliárd dolárov. 70 miliónov dolárov nemá dostatok potravy. 11 krajín z afrického regiónu v roku 1994 exportovalo len potraviny – hladom trpí 213 miliónov ľudí. Denne ich umrie hladom 30 až 35 tisíc.
Presun zdrojov od chudobných k bohatým
V Brazílii konverzia poľnohospodárstva z malých fariem, ktoré dovtedy pestovali plodiny pre domácu spotrebu na kapitálovo intenzívnu produkciu určenú na export, viedla v rokoch 1960 až 1980 k vysídleniu 28 miliónov ľudí. V Indii v dôsledku veľkých rozvojových projektov bolo v priebehu 40 rokov vysídlených 20 miliónov ľudí. V Thajsku 10 miliónom vidiečanov hrozí vysídlenie z pôdy, na ktorej žijú, aby uvoľnili miesto pre komerčné stromové farmy. Na Filipínach vládny program pozemkovej reformy je systematicky marený konverziou primárnej poľnohospodárskej pôdy na rôzne priemyselné parky, napriek tomu, že je krajina nútená dovážať ryžu. Spoločnosť Benguet Corporation prevádzkuje povrchové bane na ťažbu zlata určeného na export. Miestni obyvatelia vďaka množstvu skalného odpadu umiestneného v riekach a premiestnenej zeminy už nemôžu pestovať ryžu ani banány a po pitnú vodu musia chodiť na druhú stranu hory. Ročný zisk Benguet Corporation činí 1,1 miliardy pesos ročne- Z každej tony banskej hlušiny, ktorú spoločnosť vyprodukuje, má zisk 96,76 pesos a platí daň vo výške 0,5 pesos. V Spojených štátoch si baníci môžu uplatniť daňovú úľavu vo výške 5- 22% zo svoho hrubého príjmu ako „zľavu za vyčerpanie prírodných zdrojov.“
Záťaž pre životné prostredie
Vyčerpávanie prírodných zdrojov je priaznivé pre ekonomický rast a jeho merateľné hodnoty vyjadrené hrubým národným produktom – HDP, ale neúmerne zaťažuje životné prostredie. Jeden kilometer jazdy autom viac prispeje k rastu HDP než kilometer jazdy na bicykli. Zapnutím klimatizácie prispejeme k rastu HDP viac ako otvoreným oknom. Čím viac peňazí v obehu, tým väčší rast HDP a tým väčšie množstvo odpadu – a v konečnom dôsledku väčšie zaťaženie životného prostredia.
Kyslé dažde iba v Európe poškodili 31 miliónov hektárov lesa. Vinou oxidácie a erózie sa stráca 26 miliónov ton humusu a 1,5 milióna hektárov prvotriednej poľnohospodárskej pôdy vychádza nazmar vplyvom zasolenia v dôsledku zavlažovania. Ročne ubudne 11 miliónov hektárov tropických lesov. V rokoch 1980-1990 ubudlo 5% ozónovej vrstvy nad Servenou Amerikou a za posledných 100 rokov obsah kysličníka uhličitého vzrástol o 25%. Ročne zmizne z povrchu zemského 35 000 druhov organizmov.
Charakteristikou trhového sektora je, že sa špecializuje na ekonomické výmeny. Dá sa povedať, že trh je zdrojom hospodárskej podnikavosti a technologických inovácií. Trh však nepovie ľuďom s vysokými príjmami, aby nekonzumovali viac prírodných zdrojov. Nepovie obchodníkom, aby nepredávali zbrane deťom. Nepovie obchodníkom, aby recyklovali svoj odpad. Pri rozdeľovaní prírodných zdrojov nepovie, že je potrebné uprednostniť základné potreby ľudí s nízkymi alebo žiadnymi príjmami pred poskytovaním luxusu bohatým.
Trh reaguje na peniaze a finančné hodnoty. Jedno zo základných pravidiel trhovej ekonomiky hovorí, že účastníci trhu musia znášať všetky náklady vyplývajúce zo svojich rozhodnutí aj potom, čo zožali ich plody. V praxi to však vyzerá tak, že účastníci trhu vynakladajú maximálne úsilie, aby si zisk strčili do vrecka a náklady prišili na krk druhým. Aspekty vyplývajúce z takéhoto konania pre životné prostredie sú hrozivé.
Vyšetrovací tým Amerického účtovného systému vo svojej správe Kongresu uviedol, že všetkých 6 novootvorených amerických závodov v Mexiku, v ktorých boli na kontrole, pracuje bez toho, žeby mali zákonom predpísané environmentálne licencie. V zóne Makalidoras sa podľa tejto správy masívne umiestňujú toxické odpady, dochádza k znečisteniu riek, podzemnej vody, pôdy, k vážnym zdravotným problémom robotníkov a k deformácií novorodencov, ktoré porodili ženy pracujúce v zóne. Investori sú oslobodení od platenia majetkovej sane za fabriky, verejná infraštruktúra – cesty, voda, byty a kanalizácia – je nevyhovujúca. Príbytky robotníkov sú z odpadového materiálu bez kanalizácie a poväčšine aj bez tečúcej vody.
Trhová kultúra
Akio Morita, zakladateľ a prezident spoločnosti Sony, vo svojom článku v prestížnom časopise Atlantic Monthly označil miestne kultúry za bariéry obchodu. Snom marketingových odborníkov je taká globalizovaná konzumná kultúra, ktorú vedno spája vernosť značke a ktorá firmám umožňuje predávať svoje výrobky s tým istým reklamným textom v Bangkoku, Paríži alebo New Yorku. Slovami prezidenta spoločnosti Coca-Cola: „Ľudia na celom svete sú spojení aj prostredníctvom rovnakých obchodných značiek spotrebných tovarov.“
Priemerný Američan vidí zhruba 21 000 reklám ročne a pri televízii strávi denne približne 5 hodín. Viac času venuje len práci a spánku. 100 najväčších obchodných spoločností v USA platí približne 75% programového času v televíziách – pol minúta reklamy v najsledovanejšom čase stojí 200 000 až 300 000 USD. Veľké obchodné spoločnosti vynakladajú na osobou o polovicu viac peňazí, než je priemerná celosvetovo vynaložená suma na osobu na školstvo. Výdaje na reklamu od roku 1970 rástli rýchlejšie ako svetová ekonomika.
Podľa údajov Únie spotrebiteľov USA v roku 1990 20 miliónov amerických školákov používalo učebnice, ktoré boli sponzorované obchodnými spoločnosťami. Napríklad Nárdoný zemiakový výbor v spolupráci so Systémom doživotného vzdelávania predstavil matematicky orientovanú hru „Počítaj chipsy“, oslavujúcu čipsy pri príležitosti Celoštátneho mesiaca milovníkov zemiakov. Výrobca náhradného sladidla NutraSweet sponzoroval program „totálneho zdravia“.
Channel One, škótsky televízny program sponzorovaný reklamami, vysiela svoje správy a reklamy na čokoládové tyčinky, rýchle občerstvenie a tenisky priamo do tried 12 minút denne do vyše 12 000 škol. Výmenou za satelitný disk a video zariadenie pre každú triedu musia školy súhlasiť s tým, že Channel One umožní pozerať aspoň 90% vyučovacích dní 90% žiakov. Učitelia nemajú dovolené prerušovať vysielane, ani ho vypnúť. Podľa prieskumov, väčšina žiakov si myslí, že produkty propagované v reklamách na školách sú zdravé. Niet jednoduchší spôsob ako zabezpečíť prílev nových zákazníkov do supermarketov.
Drevospracujúce spoločnosti vysielajú reklamy zobrazujúce jeleňa utekajúceho v panensky neporušenom lese, zatiaľ čo pokračujú v holoruboch a bojujú proti novelizácii zákona o ohrozených druhoch v Kongrese. Spoločnosť Mobil Oil bola zažalovaná za reklamu zobrazujúcu súhlasne prizerajúcich domorodých Američanov na lúku posiatu odpadkami, ktoré deti zbierajú do plastových tašiek propagovaných ako „ekologicky rozložiteľné“, aj keď v skutočnosti rozložiteľné nie sú. Britské spoločnosti pre jadrovú energiu hlásajú, že jadrová energia je ekologická, pretože neznečisťuje vzduch.
Podľa exkluzívneho týždenníka Bussines Week, „moderné multinacionálne spoločnosti nie sú sociálne ústavy. Ustavične menia svoje názory, do zahraničia presúvajú pracovné miesta a zadržiavajú nové technológie, len aby si udržali konkurenčnú výhodu.“
Zdroje:
D.C. Korten: Keď korporácie vládnu svetu. Košice : Paradigma.sk, 2005. 370s.
http://www.paradigma.sk/redakcny_system/clanok.php?id=10
K. Ondriaš: Bohové současných mytologií. Bratislava : Eko-konzult, 2001. 200s. {len niektoré štatistiky v časti "Buržoázia konečne zvíťazila"}
Profesor David C. Korten je zakladateľ a prezident Fóra rozvoja zameraného na ľudí (The People-Centered Development Forum), aliancie organizácií a osôb usilujúcej sa o vytvárenie spravodlivých a udržateľných spoločností prostredníctvom dobrovoľníckej činnosti občanov. Na Stanford Business School získal titul MBA v medzinárodnom obchode a PhD v organizačnej teórii. Mnoho rokov bol profesorom Harvard University Graduate School of Business, vyše tridsať rokov pôsobil v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike ako vedúci expert amerických rozvojových nadácií.