STEPS IN TIBETAN SACRED PAINTING

BY THANGKA MASTER LAMA TSONDRU SANGPO

INTRODUCTION
A completed thangka, however beautiful or impressive, never tells the full story of the complex process artists undergo to create such a divine image. I have compiled this list of thirteen steps involved in producing a traditional Tibetan sacred painting to help you appreciate your new thangka. Although certain elements of thangka painting have changed since artists began painting in exile, much of Tibet's traditional styles and techniques have been painstakingly retained. I hope the following will both interest and enlighten you as to this sacred ancient art.

1. GENERATING A PURE MOTIVE
In old Tibet, a thangka was the fruit of a sacred human trio: a lama, a religious practitioner and a thangka artist. The practitioner, having sought the counsel of a qualified Buddhist lama, learned which deity image of the Tibetan pantheon was most beneficial for his or her spiritual practice. He or she then invited a thangka painter to his or her home and hosted the artist with the best possible hospitality for the duration of the painting process. If the requested deity was especially difficult or unusual, the artist consulted with the lama to clarify aspects of the image.

In order that the finished thangka be worthy of the practitioner's heartfelt devotion, offering and meditation practice, the thangka painter generated a pure intention free of all selfish motives and undertook the task with a joyful mind. There was no discussion of price when the order was placed, and the thangka was not considered a mere commodity bus as a living expression of enlightened energy.

The practitioner must be willing to be patient and refrain from rushing the artist. The combined energy generated by the realized lama, the devout practitioner and the concentrated artist renders the finished thangka particularly sacred. In modern times, it has become necessary to set prices for thangkas, but in old Tibet an artist was paid whatever the practitioner could afford or felt was appropriate. The artist felt grateful and happy regardless of the size or quality of payment.

2. CANVAS PREPARATION
The cloth to be painted undergoes a complex process of preparation which takes between 14 to 20 days depending on local climatic conditions. In India's foggy Himalayan foothills, canvasses for the whole year must be made in the dry months of March, April, October and November. If a canvas is improperly prepared, the entire thangka will be a failure.

First, the cloth is carefully sewn onto four lengths of bamboo which are tightly strung to a large wooden frame. The artist then spreads a cost of glue over the whole canvas and leaves it to dry. He stirs up a mixture of white clay, water and glue in a clean pot to the consistency of thick cream. Blessed medicines or other sacred substances are added if available. The mixture is then strained through fine gauze to remove any impurities and applied evenly to the dry canvas.

When this second coat has dried, the canvas is held up to the light and the areas which have not been evenly coated are patched up with more of the clay mixture and again left to dry. This process is repeated 8-10 times until the entire canvas is evenly coated.

The canvas is then laid upon a smooth wooden board and a small area is moistened with water using a soft white cloth. Section by section, the artist vigorously rubs the canvas smooth with a piece of white marble, moistening it with water as he works. This takes about an hour. The entire canvas is then slowly are carefully stretched by tightening the strings tied to the frame and left to dry in indirect sun.

Once dry, the entire procedure is repeated for the other side of the canvas, stretching it after each moistening and leaving it to dry. When it has been thoroughly treated and dried, the canvas should be so tightly stretched that it makes a nice drum sound when tapped. This is the sign it is ready to be painted. The front of the canvas is then polished with a conch shell.

3. FOUNDATIONAL LINE DRAWING
At this stage the artist bathes, takes purification vows at dawn, meditates upon his tutelary deity, and performs rituals to clear away obstacles and harmful spirits. Having studied the description of the image to be painted in a religious text and consulted a lama about any confusing details, the artist recites the sacred syllables of the Buddha or deity in question and begins to draw.

Ideally, the artist recites these syllables and visualizes the deity for the full duration of the creation of the thangka. If this is done in a genuine way, the thangka is very different from an ordinary work of modern art and is inherently highly sacred. The foundational lines are done in pencil (followed by black ink in old Tibet) and take between 10 to 30 days to complete, depending on the size and complexity of the thangka.

4. MIXING PAINT
It takes a full day to prepare the five primary colors. Traditionally, the materials included a variety of mineral and vegetable substances: minerals, precious stones, bark, leaves, flowers (especially the rock rose), gold, silver, copper, etc. Each had to be collected from its source in different areas of Tibet, cleaned, ground, powered, crushed or cooked.

Nowadays, artists in exile tend to opt for chemical based pigments, easily available for purchase. In an attempt to preserve the genuine tradition of Tibet, I use natural materials as far as possible in my work.

While each color is being mixed, it is continuously tested on the edges of the canvas and allowed to dry. Only after the paint has completely dried does it reveal its true color.

5. PAINTBRUSH MAKING
Traditional paintbrushes were made out of several different materials. For painting on rough surfaces, brushes were made out of Nama grass, a tough grass growing along riverbanks. For medium soft brushes, the hair of horses' tails was uses. For soft brushes of any size, the tufts of hair growing above goats' hooves, the fine hair inside cows' ears, the fur of otters, the very soft feathers of mountain songbirds, and the fur of brown and black cats (especially in India where the other hair and fur is not available) are perfect for painting.

It takes 3 to 4 days to make about 20 high quality brushes. The handle of the brush is a slender piece of upward growing bamboo cut just above the joint. One inch long hair clipped from the animal has to be carefully mixed with powder and sorted to find the hairs that resemble a needle in shape. These are carefully extracted and laid side by side perfectly evenly.

Then they are very carefully inserted into the bamboo in such a way that all the hairs lie together in a cone shaped point. They are seized in between the fingertips and dunked into glue. The bamboo is also dunked in the glue, and the hair is then inserted into the bamboo. Each hair must be perfectly in place. Then a string is carefully tied around the bamboo, not too tight and not too loose. The brushes are then left to dry.

6. PAINTING
There is a definite, specific sequence to color application. In general, the thangka is painted from top to bottom. The first step is the sky, which takes 3 to 6 days. An initial deep blue wash is followed by innumerable slender, length wise brush strokes to produce a stipple effect of lines. Then all the blue parts of the thangka (water, clothing, etc.) are filled in.

The dark green landscape and all the dark green areas are next. This is followed by light blue, then light green, red, orange, pink, brown, pale orange, yellow, pale yellow and finally white. When the whole series of base coat colors have been applied and allowed to dry, the thangka is scraped with a razor blade, held at an arched angle to the cloth, to smooth away any roughness in the paint. The dust is brushed off with a soft cloth or feather.

7. REDRAWING AND SHADING
The original detailed lines of the clouds and flowers which have been covered by paint are redrawn in pencil and traced over in black ink. The artist then shades them with a fine paintbrush. In general, a thangka needs three applications of paint, but flowers require many repeated applications of thin paint to give them their effect of inherent radiance. A single flower may take 3 to 7 days to complete.

8. DETAILS
Painting the intricate details of the back and foreground landscape and brocade clothing designs follows the same sequence of color application as above. This takes 18 to 20 days to complete.

9. BODY SHADING AND FINAL PAINTING
The artist then shades in color to give shape to the figure's body and face. The flowers are given a final shading and all the minute background details such as fish, deer, birds, fruit and countless grass blades are painstakingly painted.

10. GOLD APPLICATION
A considerable quantity of gold is used to highlight and give it its final glorious touches. This entails a strenuous, complex process. Preparing the gold takes 7 to 10 days and applying it takes an additional 6 to 25 days. The artist purchases about 50 grams of gold at a time (no more than five grams are applied to a single thangka) and employs a goldsmith to heat, clean and beat it into sheets.

The artist cuts the sheets into tiny pieces and puts them in a mortar with water and grain sized pieces of marble or glass. He grinds the mixture until the bits of marble or glass are mere dust particles. More water is added and the mixture is covered and allowed to stand overnight. By morning, the gold has sunk to the bottom and the milky mix of marble water is dumped off.

This process is repeated with the addition of glue, and each morning for seven days the surface water is poured off. Finally, only glue is added to the gold and this mix is vigorously ground to extract any remaining impurities. The artist then evenly heats a metal sheet over a medium flame. Adding water and a little glue, he drops tiny dollops of gold onto the hot metal.

The water evaporates and the gold hardens into little pellets. A few of these are then dissolved in water, glue and egg white or juice of Sema grass seed. After the gold has been applied to the thangka, it is polished with a gZis stone.

11. OPENING THE EYES
This is the most important moment of a thangka artist's work. Before painting the figure's eyes, the artist bathes and makes offerings to the Buddha's body, speech and mind. When the eyes have been painted, seed syllables and prayers are inscribed on the back of the thangka to awaken the image's energy.

12. BROCADE
A final 4 to 6 days elapses while the tailor affixes a brocade frame to the completed thangka.

13. CONSECRATION
This final step is what distinguishes Tibetan Buddhist practice from ordinary "idol worship." The practitioner takes his or her newly completed thangka to a highly realized Buddhist master and makes offerings to request the master's blessings.

The master, endowed with the clear mind of enlightenment, is able to "bring alive" the image on the thangka by infusing it with energy and beseeching the deity to open its eyes and look upon all sentient beings. The thangka, having now been properly consecrated, is a receptacle of wisdom. It is ready to be hung and venerated as a genuine living embodiment of enlightened mind.

It is important to note that this final step is only necessary if the thangka artist himself is not acknowledged as a realized being. Over the centuries, many important Buddhist masters have intentionally taken rebirth as thangka painters, and if such an artist creates a thangka, the very mind of the artist naturally consecrates the image being painted. In such cases, there is no need to seek the services of a lama for an additional consecration.

HAYAGRIVA

The Giant Thangkas of Tsurphu Monastery




more on: http://www.asianart.com/tsurphu/index.html#picfour

Dukar - White Umbrella

Dukar, also known as the White Umbrella is an aspect of White Tara. She takes this form to protect all from the 8 great fears.

Bílá Tara (Dölma Kharpo)

Thangka detail)
The 7-eyed
goddess of
purity and
transcendental
wisdom.
She grants a long
life, fearlessness,
patience and peace.
Her symbol is a
white, pink or
lightblue
paeonia flower
(sanskr.: Upala).
She can be
associated with the
full moon and is
seen as an
emanation of the
fire element
(Amithaba Buddha).
Her short mantra is
OM TARE TUTARE
TURE SVAHA and
her seed syllable
is tDAM

LHU

Powerful
emanations of the
primordial ocean.
They protect
meditators and
spend wisdom
as well as strong
magical powers
(siddhis). They have
many peaceful
and wrathful forms.
In many
mythologies they
inhabit the
magical oceans
and have to fight
the Garudas
(mythological birds)
which want to
steal their
magical gems. They
also live in wells,
lakes and rivers.

Dorje Phurba

Important Protector
deity of the
older Tibetan
traditions.
Wrathful emanation
of the water
element. With his
powerful dagger
(phurbu or kila)
in his hands
he bans all
magical hindrances
of demons and evil
spirits (like angry
Nagas or Pretas)
to protect the
practitioners
on their way
to Enlightenment.
Normally he is
surrounded by a
huge Mandala of
accompanying deities

Yamanthaka (Dorje Jikche)

('Conquerer of
death' resp. of
Yama, the
god of death).
An extremly
wrathful emanation
of Manjushri with
9 heads, 32 arms
and 16 legs. As a
protector deity and
yidam he helps
to overcome all
fears of death,
because even death
is an illusion. Hereby
he is driven by
the motivation of
compassion and
sympathy with
all suffering beings
(Mahakaruna). His
short mantra is
OM YAMANTAKA
HUNG PHET (seed
syllables: HUNG and
DHI)

Sangdupa , neboli Guhyasamaja

Highest
Bodhisattva-aspect
of the water element
(Buddha Akshobhya),
embraced by his
female consort.
His seed syllable is
the blue HUNG.
He embodies all
wisdom qualities
and magical powers
of the six elements,
symbolized by the
attributes in his
hands like vajra
(water), wheel
(ether), lotos (fire),
jewels (earth),
wisdom sword (air).
His crossed hands
holding vajra (male)
and gantha (bell/
female) symbolize
the primordial,
nondualistic state
of his mind.

Shinje

The god and goddess
of death and
karmic judgement,
Yama and Yami, are
riding on a bull
which stamps on a
human corps. Yama
is horned like a
bull, naked and
surrounded by
wisdom flames.
Both are
accompanied by
4 demon gods (in
the color of the
4 basic elements), who
help them catching
the souls after death.
On top of the main
deities you see the
Tibetan Guru
Tsongkhapa with
his 2 main disciples
Gyaltshab and
Khaedup.

Lomilomi - Já si myslím, že ano....ale úplně jistý si nejsem.

Vempire: Já nevím, je?

Lomilomi - A není to náhodou tak, že Mára je v sanskrtu to samé jako v tibetštině Jama? :-)

LUNGPA: Mam za to, ze ten pan drzici bhavacakru se jmenuje Mára. A Jama je ten chlapík sedici v te dolni vyseci na trune pekelnem.

převzato ze slov. stránek buddhysmi diamantové cesty...

tady jsem našel docela podrobný popis tib kola života (jen vo slovenštině, což by snad nemalo činit potiže nie?:)



Koleso života

Náuka o dvanástich článkoch vzájomne závislého vznikania je jednou zo základných náuk Buddhu. Vznikla bezprostredne z jeho vhľadu - nedostal ich od nikoho, takisto mu nebola odovzdaná. Dosiahol osvietenie a uvidel ako sa veci majú, zároveň tiež pochopil, prečo ich ešte nedokážeme takými vidieť. Táto náuka je vyobrazená na tibetskom Kolese života. Predstavuje samsáru, čiže situáciu, v akej sa práve nachádzame. Nie je to obraz našej skutočnej mysle. Vidieť na ňom iba to, akým spôsobom sme ako výsledok zmätku väznení v cyklickej existencii. Stále putujeme v uzamknutom kruhu od jednej podmienenej závislosti k druhej, a pokiaľ nerozpoznáme, že tieto jednotlivé články v skutočnosti neexistujú a všetky obrazy na Kolese života sú iba ilúziami, budeme zažívať utrpenie a narodenie sa v jednom z ďalších ohraničení. Keď rozpoznáme, že sú to ilúzie, vtedy sa budeme môcť dostať z tých obrazov a manifestovať sa omnoho zaujímavejšie - vo formách predstavujúcich rôzne aspekty osvietenia predstavených na tibetských thangkách. Vec je teda jednoduchá. Jednotlivé obrazy na Kolese života predstavujú podmienené situácie a thangky zase ukazujú osvietené vlastnosti našej mysle, ktoré nikto nevytvoril, a ktoré nevznikajú z karmy, ale sú jednoducho slobodnou hrou oceánu vedomia.

Pretože tibetské Koleso života predstavuje neosvietenú myseľ, nestojí nikdy na oltári, ale visí pri vchode do meditačnej miestnosti, aby nám pripomínala akú situáciu máme opustiť. Démon, ktorý drží v spároch Koleso života je v skutočnosti Jama, Pán Smrti. Drží zrkadlo, v ktorom môžeme vidieť situáciu, v ktorej sa práve nachádzame - stav nespokojnosti plný problémov, utrpenia atď. Vzhľad tejto situácie nás má inšpirovať k hľadaniu východiska z tejto situácie - stavu trvalého šťastia, ktoré už nie je možné stratiť.

Tibetské Koleso života odpovedá na mnoho základných existenčných otázok: aká je podstata nás samotných a celej skutočnosti, odkiaľ sa berie utrpenie, prečo sa znovuzrodzujeme, čo spôsobuje, že jedni sú bohatí a talentovaní a druhí chudobní a zbavení schopností, prečo zažívame silné emócie atď. Samozrejme všetky tieto vysvetlenia sú slobodné od ideí Boha Stvoriteľa - javy sú vzájomne podmienené a ďalšie logicky vznikajú z predošlých. Nič sa neobjavuje zázračným spôsobom, takisto nie sú zázračné narodenia.

Jama nám ukazuje, že samsára je cyklickou existenciou, v ktorej bez prestávky zažívame narodenie a smrť. Dovtedy, kým sme zamotaní do tohoto cyklu, dovtedy sme v moci Pána Smrti. Jama nie je meditačnou formou. Jeho forma iba ilustruje túto situáciu.

V samotnom centre kolesa sú vyobrazené tri navzájom sa požierajúce zvieratá: kohút, had a sviňa. Symbolizujú tri základné jedy mysle: túžbu, hnev a nevedomosť. Kvôli týmto emóciám vykonávame rôzne činy, ktoré nás vedú k zrodeniu sa v nižších svetoch. Ďalej na vonkajších, väčších plochách sú predstavené naše rôzne sny. Napríklad sa nám sníva, že sme ľuďmi, čo je samozrejme úplným neporozumením, pretože predsa len v skutočnosti nimi nie sme. Sme oceánom vedomia, ktoré obsahuje mnoho rôznych prameňov a vĺn. Pokiaľ to neuskutočníme, žijeme v snoch, ktoré berieme veľmi vážne - napr. v tejto chvíli si myslíme naozaj veľmi vážne, že sme našimi telami, myšlienkami a pocitmi. Preto sa neskôr rodíme ako myš alebo mačka. Mačka je veľmi presvedčená, že musí behať za myšou a myš si myslí, že sa musí báť mačky. Medzitým, keby myš rozpoznala, že sníva, že v skutočnosti nie je myšou, ale iba psom, vtedy by ona mohla ponaháňať mačku.

Keď sme boli v noci schopní rozpoznať, že to, čo sa s nami deje, je snom, vtedy môžeme celú skutočnosť nášho sna tvarovať úplne ľubovoľne. Takým istým spôsobom môžeme vyjsť poza sen, ktorý sa nám v tejto chvíli zdá byť našou každodennou skutočnosťou.

Na vonkajšom kruhu Kolesa života sú vyobrazené rôzne svety, v ktorých sa môže myseľ zrodiť: svet bohov, polobohov, ľudí, zvierat, hladných duchov a pekelných bytostí. Nie sú to miesta, ale skôr psychologické stavy, ktoré sa objavujú z rôznych tendencií a emócii v našej mysli.

Vzájomne závislé vznikanie
Teraz môžeme prejsť k náuke, ktorá je symbolicky predstavená ako dvanásť obrázkov tvoriacich istý celok. To neznamená, že Buddha si jedného dňa sadol pod strom bódhi a náhle mu začalo pred očami víriť týchto dvanásť obrázkov. Tento buddhistický komiks je jednoduché didaktické vysvetlenie, akým spôsobom je podmienená a zložená celá skutočnosť.

Skôr než prejdeme k detailom, chcel by som povedať najprv niekoľko slov o tom, čo je esenciou náuky o vzájomne závislom vznikaní. Buddha hovoril, že nič neexistuje samostatne. Všetko je navzájom podmienené, javy neexistujú samé o sebe. Rôzne veci, ktoré považujeme za reálne sú iba ilúziou, stretnutím rôznych podmienok. Keď podmienky pominú, nič nezostane. Všetko je dynamickou sieťou spojení. Keď sa niekde na jednom mieste dotkneme siete, informácie a reakcie sa objavia vo všetkých svetoch. Týmto spôsobom je pravda o celistvosti taká istá, ako pravda o časti.

Citujúc slová Buddhu: "To, že existuje jedno, spôsobuje vznik druhého. Keď sa jedno objaví, musí sa objaviť druhé. Keď sa jedno neobjaví, takisto sa neobjaví druhé. Keď jedno zomiera, ustane druhé." Takto vlastne fungujú spojenia. Stále poskytujeme podmienky k objaveniu sa ďalšieho článku, nového stavu v našom živote. A pokiaľ sa objavujú nové stavy, musia za sebou ťahať určené konsekvencie. Preto sa nemôžeme vyslobodiť z kruhu vzájomne závislých článkov. Ak by sme boli schopní rozpustiť tieto závislosti, prerušiť jednu z nich, vtedy by ďalšia nevznikla a boli by sme voľní. Dvanásť článkov, o ktorých dnes hovoríme, ukazujú ako fungujú tieto podmienenia a akým spôsobom o všetkom rozhodujú. Napriek tomu, že v skutočnosti neexistuje prvý článok, porozprávam postupne o všetkých z nich, prechádzajúc od jedného k druhému smerom doprava, v smere hodinových ručičiek. Dôležité je to, že všetko sa točí vo vnútri uzavretého kola. Nie je prvé ani posledné miesto, nikdy nebol začiatok a nikto nás nestvoril.

Oceán vedomia existuje od času, ktorý nemá počiatok. Takisto naša neschopnosť rozpoznať jeho skutočnú podstatu nemá začiatok. Ale aby sme čo najjasnejšie vyjasnili celý tento mechanizmus, začnime od prvého článku.

Článok prvý: Nevedomosť
Na obrázku ju symbolizuje slepec, podopierajúci sa paličkou a putujúci cez pustatinu. Niekedy je to hlupák, ktorý si vlastnými rukami zaviazal oči páskou a ide bez cieľa, klopýtajúc a blúdiac. Čo je to nevedomosť? Je nedostatkom osvietenia, neschopnosťou zažívať, že sme otvoreným priestorom. Pokiaľ nedosiahneme osvietenie, sme ponorení do nevedomosti - nevidíme aké javy v skutočnosti sú. Vidíme ich spôsob prejavenia sa, ale nie to, aké sú vo svojej esencii. Nedotýkame sa bezprostredne skutočnosti v jej nahote, iba ju vnímame cez závoje rôznych konceptov, myšlienok, emócií, dualistických pohľadov atď.

Myslíme si, že sme nejakou osobou, nejakým cieľom. Rovnako skutoční sú iní, pretože sa s nimi milujeme alebo bojujeme. Pretože sa nejakým spôsobom kontaktujeme s javmi, zdá sa nám, že existujeme a to nás určitým spôsobom utvrdzuje. Myslíme si, že sme nejakým centrom sveta, že to my sme najdôležitejší, že to ľudia sú najdôležitejší, že zemeguľa je najdôležitejšia. Projektujeme naše obavy a strach na iných, vidiac v nich to, čo nevidíme v sebe. Nepochopenie tohoto vzájomne závislého vznikania je základnou hlbokou nevedomosťou. Subtílnym aspektom tejto nevedomosti sú všetky podmienenia, ktoré z nej berú svoj začiatok - rôzne druhy myšlienok, činy, tendencie a návyky v mysli, ktoré tvoria "náš" charakter.

Článok druhý: Karmické vzorce
Tie tendencie, ktoré zafarbujú vedomie, ilustruje druhý obrázok. Je na ňom vyobrazený hrnčiar pri svojom stroji. Každý hrnček, ktorý vychádza spod jeho rúk, je neopakovateľný, má svoj zvláštny charakter, pretože závisí od druhu hliny, ktorá bola použitá, tlaku na kruh, spôsobu vyrobenia kruhu a dokonca i od reumatizmu, ktorý zdeformoval prsty hrnčiara. Tak vlastne sami tvarujeme obsah našej mysle, hromadíme potenciál, ktorý nás so sebou potiahne ďalej. Žijeme fungujúc v nevedomosti a nakoniec umierame.

Smrť ako dar pre jogína
To, čo sa s nami deje vo chvíli smrti, je odzrkadlením nášho života - takisto v tomto momente nemáme žiadnu voľnosť. Po smrti celý prameň vedomia, všetky tendencie cez nás vybudované a nahromadené dojmy sa stotožňujú s tzv. mentálnym telom, s ktorým sa identifikujeme v bardo. Bardo, čiže medzistav medzi smrťou a ďalším narodením, trvá asi 49 dní. V tomto čase prežívame priebeh veľmi intenzívnych zážitkov - v prípade niekoho, kto žil nevedomým spôsobom a nedokázal sa riadiť svojimi činmi, môžu byť skutočne veľmi strašné. Mentálne telo v bardo je iba ilúziou, naším návykom identifikovania sa s niečím, potrebou formy. Pokiaľ nerozpoznáme, že naša myseľ je otvoreným priestorom, budeme stále hľadať dôkaz, že existujeme ako niečo konkrétne. Čoho sa najviac bojíme - vlastne toho, že by sme mohli stratiť svoje telo, že sa môžeme skaličiť, zraniť či nakoniec umrieť. Keď obyčajný človek stráca svoje telo, je to pre neho hlboké utrpenie. Zatiaľ čo pre niekoho, kto praktikuje dharmu skutočne veľmi intenzívne, pre skutočného jogína, je smrť najväčším darom, aký si je vôbec možné predstaviť. Aby sme rozpustili lipnutie k "ja" za života - tak treba do toho dať obrovské úsilie - málokto je schopný to vykonať. Ale vo chvíli smrti je to značne ľahšie, pretože zrazu celé "ego", päť skándh a osem vedomí, všetky tendencie a predstavy - to všetko sa rozpúšťa a na moment zažívame samotnú esenciu - jasné svetlo vedomia, stav buddhu. Ale keď nemáme žiadnu skúsenosť v meditácii, bude pre nás ťažké tento vhľad udržať.

Ale keď sme vedome pracovali s mysľou, oslabili sme nepotrebné návyky a učili sme sa ovládnuť emócie, vtedy celý článok o ktorom práve hovoríme, nám môže vytvoriť podmienky nevyhnutné k dosiahnutiu oslobodenia vo chvíli smrti - alebo vyskočíme z celého uzavretého kruhu podmienení, alebo skočíme do veľmi priaznivej situácie v ďalšom živote, rýchlo v ňom stretneme vyslobodzujúce náuky, správneho učiteľa a budeme mať všetky ostatné podmienky k ďalšej praxi.

Na konci barda vidíme nejaký milujúci sa pár. Keď sa máme narodiť ako ľudia, vtedy vidíme tie dve bytosti ako muža a ženu. To, že sa cítime priťahovaní k nejakému konkrétnemu páru na určitom mieste a čase nie je náhodné - táto situácia je podmienená tendenciami, ktoré máme v mysli. Keď máme chuť na otca, tak sa zrodíme ako žena a keď skôr na matku, tak budeme mužom. Potom sa rodíme a koleso sa točí ďalej.

Článok tretí: Vedomie
Ďalší článok je vedomie. Na ďalšom obrázku Kolesa života je predstavená opica - ako primitívna, hlúpa, skákajúca po strome, ktorá je vždy nespokojná a vždy má nejaké zámery. Keď sa naše vedomie už spojí s vajíčkom a semenom, strácame vedomie, a po nejakom čase sa prebudíme v lone matky - dostávame iba základné pocity, také ako teplo alebo zima, pohyb alebo kľud, atď. Pretože je naše vnímanie vtedy veľmi primitívne, táto etapa ilustruje primitívne správanie opice.

Článok štvrtý: Názov a forma
Následne naše primitívne vedomie, ktoré je neskôr zárodkom plne dozretej ľudskej formy začína okolo seba organizovať celý psychofyzický organizmus čiže jednoducho "ego".

Buddhistická psychológia hovorí o piatich skandhách "ega". Najprv sa z priestoru objavuje forma a ona je prvým skladovým elementom nášho "ja". Potom táto forma hľadá potvrdenie vo vzťahoch s okolím - prvé z nich je vlastne cítenie zimy a tepla, bolesti a príjemností atď. To je druh skandha - cítenie. Potom je rozoznávanie čiže oceňovanie istých skúsenosti ako príjemných a iných ako nepríjemných. Štvrtá skandha je reagovanie - vymýšľame a púšťame sa do rôznych druhov aktivít dovoľujúcich nám pritiahnuť to, čo sme predtým ocenili ako príjemné alebo odmietnuť to, čo nechceme. Piatou skandhou je samo vedomie. Všetky tieto skandhy nie sú ničím reálnym. Sú iba ilúziou.

V skutočnosti celá skutočnosť je zložená zo šiestich elementov. Element priestoru je miesto kde sa javy môžu udiať, element zeme je všetko to, čo je stále, voda všetko čo je tekuté atd. Keď ide o naše telo, vlasy, zuby, kosti a mäso patria k živlu zeme, všetky tekutiny organizmu patria k živlu vody, jeho teplo k elementu ohňa a dych k živlu vetra. Vo chvíli narodenia si od skutočnosti požičiavame všetky tieto elementy a v momente smrti ich musíme vrátiť. Problém spočíva v tom, že celú túto pôžičku považujeme za svoj majetok - napr. sa identifikujeme s našim telom, ktoré nám v skutočnosti nepatrí atď.

Takáto intelektuálna analýza je veľmi užitočná - pochopenie tohoto všetkého nám pomáha sa oslobodiť od pochybností a účinnejšie meditovať.

Článok piaty: Šesť základov
Tu ide o zmysly - symbolizuje to dom s piatimi oknami a jedným vchodom. Proces psychofyzického budovania bol ukončený, máme teda dom - trvalý a pevný. Zmysly nám dávajú možnosť nadviazať kontakt s vonkajším svetom. Celý náš organizmus predstavuje dom, ale dvere a okná symbolizujú schopnosť vedomia vnímania javov, k zažívaniu skutočnosti. V buddhizme vedomie, ktoré pozoruje, že sa niečo deje, je šiestym zmyslom po zraku, sluchu, dotyku, čuchu a chuti.

Ako vidíte tieto jednotlivé články sú podmienením, ktoré spôsobuje, že ako následok sa musí objaviť niečo ďalšie. Keď sa už objavil psychofyzický organizmus, nie je možné zadržať ďalší beh udalostí.

Článok šiesty: Kontakt
V našom komikse túto etapu reprezentuje žena v objatí muža. V tomto bode ide o objavenie sa dojmov. Kontakt so skutočnosťou môže byť veľmi tvorivý, alebo nás môže ešte silnejšie uväzniť v celej tejto ohraničenej, samsárickej situácii. Môže nás do nej ešte viac zapliesť, pretože sme veľmi citliví na to, čo zažívame. Jednotlivé dojmy a javy na nás pôsobia veľmi rôzne - jedny nás priťahujú a iné odpudzujú. Obidva tieto postoje rodia konkrétne činy a oni potom budujú v našej mysli rôzne tendencie a návyky, ktoré nás vedú k ďalšiemu článku. Samozrejme, dobré kontakty a dojmy môžu byť veľmi nápomocné v rozvoji - chvíle, v ktorých vidíme pekné umenie alebo krajinomaľbu, či takisto vnímame vnútorne rôzne formy buddhov, nás môžu skutočne inšpirovať. Ale z druhej strany, keďže už nastúpil kontakt, takisto začíname oceňovať javy zhodne so schémou "mám rád - nemám rád", čo je vlastne koreňom nášho zmätku.

Článok siedmy: Citlivosť
Na obrázku citlivosť reprezentuje nešťastný pán so strelou v oku. Strela má ukázať ako veľmi sme citliví na javy, pretože sa nám tak zdajú veľmi dôveryhodné a reálne. Aj keď so všetkými týmito javmi zaobchádzame ako s niečím veľmi dôležitým, v skutočnosti sú ilúziami. Napriek tomu si myslíme, že keď pritiahneme tie, ktoré sme ocenili ako príjemné budeme šťastní. Máme jednoducho chybný pohľad. Videnie javov ako skutočných je vlastne tou strelou v oku - zároveň nevieme, odkiaľ sa vzal celý ten problém, kto ju vystrelil.

Článok ôsmy: Túžba
Keď už nejaký objekt oceníme ako zaujímavý, objaví sa túžba. Symbolizuje ju žena, ktorá podáva mužovi niečo dobré na pitie. On vidí nektár, chce sa veľmi napiť a nemôže sa zadržať.

V buddhizme uspokojenie túžob nie je ničím negatívnym. Mnoho našich túžob môžeme uspokojiť veľmi správnym spôsobom a nebude to mať nič spoločné s negatívnym významom slova "túžba" - s tým významom, ktorý sa používa v buddhistickej terminológii. Význam zhodný s náukami Buddhu je ohraničujúca túžba, ktorá po sebe zanecháva istý "zostatok", ktorý je príčinou vznikania ďalšieho článku v reťazci závislosti. Keď sa chceme jednoducho najesť a napiť, tak keď uspokojíme hlad a smäd, nič nezostane, celá situácia sa rozpúšťa. V skutočnosti v buddhizme túžbou nazývame to, že pripisujeme rôznym objektom hodnoty, ktoré nemajú. Keď si niekto myslí, že bude naozaj šťastný, keď bude veľmi zdravý, pekný, spozná peknú ženu, ktorá mu porodí pekné detí atď., tak bude mať na konci problém. Pripisovanie takejto sily predmetom, ľudom a situáciám je práve ohraničujúcou túžbou. Zároveň je možné tešiť sa z partnerov, áut, kariéry alebo z čohokoľvek iného zdravým a plne prirodzeným spôsobom vtedy, ak ste si vedomí prázdnoty týchto javov, toho, že odídu a nemajú absolútny význam.

Existujú dva druhy túžby - prvý je neustále zjednodušovanie, a druhý je neurotický nedostatok skúsenosti. S prvou z nich máme do činenia vtedy, keď sa snažíme stoj čo stoj utiecť pred otvorenosťou našej mysle, neuroticky vyplniť prázdnotu, ktorú cítime stále novými príjemnými zážitkami, napr. sexom. Tento druh konania bude vytvárať tendencie a návyk v mysli a ako následok nás to privedie k novým ohraničeniam, vytvoria sa "zostatky".

S túžbou druhého druhu máme do činenie vtedy, keď napr. sme 50 rokov nemali ženu a tak veľmi po nej túžime, že sa objaví určité napätie, ktoré takisto tvorí v mysli nepotrebné tendencie. Samozrejme príklady, ktoré som podal sú krajné, ale vďaka nim je to možné ľahšie pochopiť.

Keďže už o tom hovoríme, povieme si o niekoľkých chybách, ktoré sa dejú vo vzťahu medzi ženami a mužmi.

Tanec Pawo a Khandro
Muž na vonkajšej úrovni manifestuje energiu a silu, istú jasnosť a efektivitu, ale jeho vnútro je ženské - citlivé a otvorené. U ženy je všetko orientované naopak. Na vonkajšej úrovni je citlivá, otvorená a inšpirujúca, jej vnútro je však mužské - plné sily, rozhodné, efektívne v dosahovaní cieľov. Aby sme dosiahli osvietenie, treba nájsť harmóniu medzi vonkajším a vnútorným aspektom.

V tantrách sa mužský aspekt osvietenia opisuje slovom "pawo" a ženský "khandro". Pawo a khandro tancujú spolu v stave veľkej radosti v otvorenom priestore. Je to tanec ničím neohraničený, dokonalý. Ale pokiaľ neuskutočníme oba tieto osvietené aspekty, je to tanec opilcov, ktorí sa motajú, vzájomne podmieňujú a ohraničujú. Muž, ktorý nenadviazal kontakt so svojím ženským vnútrom, sa stane drsný, agresívny, dominujúci a začína manipulovať s inými. Je pravda, že vedie tanec, ale často nevie kam. Keď žena nenachádza cestu k svojmu mužskému vnútru, stane sa sentimentálnou, nesamostatnou a neefektívnou v konaní. Muž, ktorý nenadviazal kontakt so svojím ženským aspektom a náhle stretáva zrealizovanú khandro, bude vydesený jej nezadržateľným tancom, bude sa cítiť stratený a stratí istotu v seba samého. Nie je to tvorivá situácia. A keď žena nedokáže nájsť prístup k svojej vnútornej mužskosti, a stretne zrealizovaného pawo, bude vydesená jeho efektívnosťou, odvahou a nebojácnosťou - a výsledkom bude jej pocit zablokovania.

Teraz by som vám chcel krátko povedať o prípade, ktorý sa často stáva. Predstavme si muža, ktorý nenašiel vo svojom zväzku vnútorný, ženský aspekt. Samozrejme cíti tento nedostatok naplno, ale neuvedomuje si v čom spočíva. Preto projektuje ten nedostatok jednoty so svojím ženským aspektom na partnerke. Začína ju vidieť spôsobom veľmi zidealizovaným a nepravdivým - nemá to nič spoločné s čistým pohľadom, o ktorý ide v buddhizme. Takýto človek nerozlišuje relatívnu úroveň od absolútnej. Túži po partnerke a podvedome je presvedčený, že vďaka jej blízkosti a milovaniu sa s ňou nájde aspekt, ktorý mu chýba. Je to chyba, pretože túto jednotu je možné nájsť iba vo vlastnej mysli a partner v nás iba budí naše ukryté vlastnosti a inšpiruje nás k ich nájdeniu. Takýto chybný postoj vedie často k tomu, že muži sú často sklamaní partnerkou, hľadajú ďalšiu, potom znovu ďalšiu - ako výsledok týchto naháňačiek ich stretávajú stále nové sklamania.

Podobne žena, ktorá nie je schopná nájsť v sebe silu, hľadá oporu v niečom vonkajšom. Svoje očakávania projektuje na partnera a týmto spôsobom ho idealizuje. Ako výsledok takisto zažíva sklamania. V skutočnosti ide o to, aby muž inšpirovaný partnerkou, mohol nájsť v sebe isté úrovne citlivosti a otvorenosti a zase žena musí vďaka mužskej inšpirácii nájsť vlastnú silu a energiu. Pawo je nebojácny bojovník a nejde tu o nebojácnosť na vojnovom poli voči smrti, ale o nebojácnosť prežívania s plnou intenzitou - narodenia a smrti, každej chvíle života, každej myšlienky a emócie. Je to vedomie toho, že každá situácia v živote pominie, aby dala miesto ďalšej. Akékoľvek lipnutie teda nemá význam. Dovoľujeme každému javu odísť a sme úplne otvorení novej situácii.

Charakteristiky pawo sú tiež: radosť, energia, súcit, forma, produktivita, schopnosť poznania iných, schopnosť zjednodušovať, účinnosť, vytrvalosť, intelekt a stabilita.

Ale khandro je tanečnica - svojím tancom vyjadruje neohraničenosť a otvorenosť priestoru. Charakteristiky khandro sú: inšpirácia, otvorenosť, múdrosť, priestorovosť, mnohorozmernosť vo vnímaní, intuícia, schopnosť otvorenia priestoru, aby sa javy mohli prejaviť, harmónia, variabilita.

Článok deviaty: Lipnutie
Keď máme túžbu snažíme sa uchytiť objekty - predmety, osoby i situácie. Naše výrazné lipnutie sa týka predmetov, ale subtílne lipnutie je spojené s ideami, konceptmi a myšlienkami, ktoré tvoria náš pohľad na svet. Ako výsledok našich činov, podmienených túžbou sa objaví istý pohľad na svet, ktorý ospravedlňuje to, čo robíme. Tak vznikne uzamknutý kruh. Na obrázku je vyobrazená opica trhajúca ovocie. Tento obrázok symbolizuje situácie z nášho každodenného života, v ktorých kvôli emóciám, ideám a myšlienkam vykonávame rôzne činy - unikáme tomu, čo sa nám nepáči a snažíme sa získať to, čo sa nám páči.

Článok desiaty: Vznikanie
Na ďalšom obrázku je vyobrazený akt počatia. Tento článok, to sú naše rozhodnutia. Niekedy sa nám zdá, že sú vedomé a slobodné, ale najčastejšie je to iba ilúzia. To, či vyberáme kraj a iné okolnosti svojho ďalšieho zrodenia takisto vyplýva z tendencií aké sme nazhromaždili v minulosti. Keď bol niekto chtivý a skúpy, je svet jeho hodnôt jasne vymedzený - následkom je narodenie sa vo svete hladných duchov. Vždy bude mať menej než bude chcieť, jedlo a nápoje v jeho rukách sa budú meniť na jed alebo roztopené olovo atď.

Rozhodnutia, ktoré nás vedú k ďalšej existencii máme v rukách už teraz. Rozhodovanie je veľmi dôležitý článok. To vďaka nemu meníme spoločnosť, stretávame lámov, začíname prax, meníme spôsob života a systém hodnôt. Tieto všetky rozhodnutia pochádzajú z rôznych tendencií v našej mysli a tie zase pochádzajú z predošlých článkov.

Článok jedenásty a dvanásty: Narodenie a smrť
Prichádzame na svet a to je ďalší článok - narodenie. Samsára je spojená so stratou, v jej uzamknutom kruhu stále čosi zomiera a odchádza, preto keď sa narodíme budeme musieť zažívať konečnú etapu vzájomne závislého vznikania - smrť.

A ešte niekoľko slov na ukončenie. V skutočnosti je celý tento kruh vzájomne závislého vznikania ilúzia. Keď to rozpoznáme, keď pochopíme celý tento mechanizmus, budeme schopní s ním vedome pracovať. Vtedy sa stane procesom rozvoja a ako následok nás to privedie k oslobodeniu a osvieteniu.

a tady jsem našel na netu něco slovníkově o tom co je Thangka:

thangka:
thangka je ucelený, složený trojrozměrný objekt sestávající z následujících částí: z plátna s malovaným nebo vyšívaným obrázkem, z textilního podkladu; a z jedné nebo více následujících věcí: z hedvábného potahu, kožených rohů, dřevěných kolíků v horní a dolní části a z kovových nebo dřevěných ozdobných knoflíků na dolním kolíku.

Thangky mají sloužit k zaznamenání zážitku a jako vodítko při kontemplaci. Váš učitel vám, například, může dát pokyn, abyste si představovali sami sebe v určité podobě a v určitém prostředí. Můžete k tomu využít thangku, jako odkaz na podrobnosti ohledně pozice, držení a barvy těla, oděvu, atd. postavy nacházející se v poli nebo v paláci, případně obklopené mnoha jinými postavami meditačních učitelů, vaší rodiny atd.

look on> http://www.potala.cz/tibet2000/li.htm nejni to přímo o thangkách, ale souvisíto uzce :)

LUNGPA: ;D

8-))