Ja ju nepotrebujem, je to prosto fakt, ktorý existuje nezávisle od mojej vôle a v podstate je mi celkom ukradnutý. Ale správny postreh, je to podobná, nie identická mentalita a kultúra.
Uhorsko si nijako neidealizujem, celá táto zaprdená stredoeurópska provinčná mentalita je dedičstvom tej neslávnej monarchie. A áno, aj k Rakúšanom máme veľmi blízko. K Čechom trochu menej, tí boli pod výraznejším nemeckým vplyvom. Práve Nemci si zvyknú robiť srandu, že pri Salzburgu sa už začína Balkán a keď si z toho odmyslíš tú nadsádzku, tak majú v podstate pravdu.
Až do nejakého 19. storočia to naviac nebola otázka koexistencie Maďarov, Slovákov, Srbov a ostatných etník, ale koexistencia šľachty a poddanstva. Uhorská šľachta bola provinčná, neschopná a tupá a podľa toho to aj vyzeralo.
A rozhodne by som o sebe netvrdil, že som odporca nacionalizmu, teda nie v tom zmysle, že by som sa pokúšal nacionalistov presviedčať o ich bludoch. S nacionalizmom sa nedá diskutovať ani mu rozumným spôsobom odporovať, pretože to nie je racionálna, ale emocionálna záležitosť. Pramení v akomsi kolektívnom komplexe menejcennosti celých skupín, za čo ich ani len nie je možné odsudzovať. Tak, ako má jednotlivec určité postavenie v rámci svojej skupiny, majú svoje postavenie aj celé skupiny ľudí voči ostatným skupinám. Čiže aj národy. Tie, ktoré sú menej úspešné, sa podľa toho cítia aj správajú. Jediný spôsob, ako sa vysporiadať s takýmto primitívnym pudovým nacionalizmom, je ignorovať ho a pracovať na odstránení jeho príčiny. Čiže pracovať a snažiť sa byť úspešný. Čím viac bude v spoločnosti úspešných jednotlivcov, tým bude úspešnejšia celá spoločnosť a tým v nej bude menej nacionalistov.