Uhorsko je naše III (návrat až k Avarskému kaganátu)
Ak chcem pochopiť správanie človeka v danom okamihu, mal by som poznať jeho minulosť, jeho myslenie, aj prostredie, ktoré ho vytváralo. Možno potom by som vedel lepšie rozumieť jeho konaniu, jeho zmýšľaniu i krokom, možno by som mu vedel skôr odpustiť, podržať, prísť k nemu, či len nechať tak a s úsmevom ísť ďalej. A bez otáznikov.
Tak isto je to s národmi a štátmi. Veď štát, to je spoločenstvo určitých ľudí v určitom priestore, z ktorého dýchajú dávne prímesy nami nepoznaných udalostí a dejov. V každom jednotlivcovi možno nájsť stopy rôznych národov a etník, v každom národe či štáte, ktorý ten národ spoluvytváral, tým viac.
Ak som chcel rozprávať o Uhorsku, o štáte, ktorý naši predkovia spoluvytvárali a vyše tisíc rokov v ňom zastávali veľmi dôležité miesto, vody histórie ma stále hádzali proti prúdu ďalej, k prameňom našej histórie. Ale nie som sám. Už v 80-tych rokoch 20. storočia slovenskí, českí, maďarskí i poľskí historici, archeológovia zaoberajúci sa dejinami stredoeurópskeho priestoru zistili nám dnes známy fakt, že všetky novovytvorené štáty Strednej Európy okolo roku 1000 – Uhorsko, České kráľovstvo (poplatné Franskej ríši) a Poľsko boli vytvorené podľa jedného vzoru – tým vzorom bol karolínsky štát. Zhodli sa, že priamym sprostredkovateľom know – how, teda akejsi technológie, či kuchynského receptu na vznik tisíc rokov existujúcich štátov Strednej Európy bola práve Veľká Morava. Dnes sa nad tým ani tak nezačudujeme, povieme si, a čo?... Ale doba, keď inteligencia každého zo spomenutých národov si myslela, že ich predkovia boli tak geniálni, že vymysleli „štát“, nie je tak ďaleko... Ak si pamätáte výstavu Stredná Európa okolo roku 1000, ktorá sa v Bratislave stretla s fantastickým záujmom „bryndziarov a sedliakov“, ako kedysi za chrbtom Slovákov označovali, bolo nesmiernym úspechom, že „historické“ národy si podvedome začali uvedomovať – aha, aj predkovia týchto „bryndziarov“ k nám patria, a nielen patria, ale oni boli tí, ktorí to know – how mali pred nami – lebo exponáty výstavy nepustia.
Viacerí Slováci si dávajú otázky – ako je možné, že naše etnikum, národ, sa identifikoval tak rýchlo v minulosti s Uhorskom, ako je možné, že Chorváti mali svoj štát a my nikdy v priebehu 10. - 19. storočia, ako je možné, že pravdepodobne od počiatkov príchodu stredoázijského kmeňového zväzu (Maďarov) predkovia Slovákov, aspoň ich časť s Maďarmi spolupracovali, že oni spoluvytvárali Uhorsko, že ten, kto opásal Svätého Štefana kráľa mečom, Poznan (Pázmány), bol náš človek... Prečo Matej Bel písal ódy na krásne Uhorsko...
To sú otázky, ktoré si musíme klásť, hľadať na ne odpovede, aby sme vedeli, kto sme, odkiaľ ideme a kam hľadíme. A aby sme konečne na seba boli aspoň tak hrdí, ako sú okolité národy, lebo niekedy práve my máme na tú hrdosť väčší nárok ako ten, kto ju v sebe nosí.
Dnes sa teda vrátim jednou mapkou, ktorú som urobil pre človeka mne veľmi blízkeho, do obdobia, ktoré paradoxne, podľa mňa, nepriamo veľmi súvisí práve s otázkami vytvárania Uhorského kráľovstva. Mapa ukazuje obdobie roku 750 až 780 po Kristovi v stredoeurópskom priestore. V tomto období sa rozhodovalo o existencii Avarského kaganátu. Silné zoskupenia sídelného charakteru boli v oblasti dnešného Komárna. Len niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ bublal zárodok centra Nitrianskeho kniežatstva. V tejto dobe sa nedá povedať, že Avari boli typickí kočovníci ako sto rokov predtým. Od Slovienov a ďalších Slovanov inkorpovali prvky usadenej poľnohospodárskej spoločnosti. A oni budúcim Nitranom (predkom Slovákov) venovali svoju genetickú výbavu. Aj keď sa hovorí, že voči Avarom povstali práve tí, ktorí boli splodení avarskými mužmi a slovienskymi ženami, archeológia nám prezrádza veľkú mieru spolupráce a premiešania etník v priestore celého juhu Slovenska.
Zaujímavé však na mapke je, že keď Frankovia v rokoch 781 až 804 zasadili Avarom poslednú ranu a pripojili Panóniu k svojej ríši, výdatne im pomáhali zničiť posledné stopy avarského panstva aj Nitrianski a Moravskí Slovieni a Bulhari. Ešte roku 814 sú zmienky o bojoch, už v roku 828 vieme, že Pribina dal na svojom panstve v Nitre vysvätiť prvý písomne doložený kresťanský kostol v Strednej a Východnej Európe a archeológovia zaznamenávajú veľkú stavebnú činnosť hradísk a opevnených sídlisk v priestore dnešného Slovenska. Pravdepodobne až Pribina spojil do jedného celku viaceré územné celky (Stredné Považie - Pobedim, Trnavsko – Majcíchov, Bratislava, Dolná Nitra - Nitra, Horná Nitra - Bojná, Pohronie – Tekov atď.) pod svoju jurisdikciu.
Zatiaľ nebola urobená žiadna smerodatná genetická štúdia populácií našich predkov v oblasti Nitrianska v 9. storočí. Podľa archeológov i historických prameňov však dochádzalo k úzkej spolupráci a premiešaniu slovienskeho a avarského etnika počas dlhého obdobia. Od zničenia avarského kaganátu do príchodu nového ázijského prvku – uralských a turkických kmeňov (Maďarov) prešlo necelých 100 rokov, teda tri generácie. Ak naši predkovia boli zvyknutí na avarskú kultúru, možno mali ju v svojej krvi, naozaj nebol problém pre Svätopluka, aby pozval do zemplínskej oblasti prvých maďarských bojovníkov. A azda nebol až taký problém pre časť obyvateľov Nitrianska (po prehratých bojoch s Maďarmi pri Bánhide a pri Nitre) týchto staronových pohanov prijať medzi seba a spolupracovať s nimi na tak zázračne rýchlom vytvorení nového uhorského štátu, pre ktorý kočovný zväz Maďarov nemohol získať to povestné know – how karolínskeho štátu a západnej kultúry tak rýchlo.
Čítajte viac: http://martinmalobicky.blog.sme.sk/c/91266/Uhorsko-je-nase-III-navrat-az-k-Avarskemu-kaganatu.html#ixzz0oGJRGC1k