Uhorsko je naše – časť I
Uhorsko v roku 1090. Nosná, Ostrihomská župa má takmer hranice dnešného Slovenska
Áno, Uhorsko je naše, teda aj naše. Slovenské dejiny sa nezačínajú Samom, nekončia rozpadom Veľkej Moravy, a opäť nezačínajú v 19. storočí kdesi v Skalici, keď bola prvýkrát vztýčená národná slovenská bielo – červená vlajka. Aj my sme zakladali tisícročnú ríšu Uhorského kráľovstva, práve predkovia Slovákov boli tí, ktorí pomohli Svätému Štefanovi v roku 1000 poraziť pohanských Maďarov na čele s Kopáňom. Prečo teda si konečne nenalejeme čistého vína?
Paradox dejín, kedy sami Slováci dávajú svojim priateľom na všetky strany to, čo im bytostne patrí, pokračuje. Ešte stále sa väčšina Slovákov hanbí symbolicky postaviť za uhorský štátny znak, prijať ho za svoj, lebo pred 150 rokmi sa ho tak ľahko vzdali. A so znakom sa vzdali veľkých činov svojich predkov, ktorí vytvárali, budovali a zveľaďovali po vyše tisíc rokov ich vlastný štát – Uhorsko.
Vraví sa, že Slováci nemali svoj štát, nemali svoje štátne dejiny. To je veľký omyl. Pokiaľ ten omyl nepochopíme, budeme sa hrbiť a tajne obdivovať susedov len za to, čo sme im my veľkodušne prenechali. Áno, my sme mali svoj štát, ktorý sa začal posvätením kostola nitrianskeho vojvodcu Pribinu v roku 828 (833), pokračoval Uhorským kráľovstvom - „kontinuálne“, a vyvrcholil dvomi Slovenskými republikami (jednou problematickou vojnovou, druhou súčasnou). My sme mali svojich kráľov, na ktorých môžeme byť aspoň tak pyšní, ako sú Česi pyšní na Nemca Karola IV (otca národa). Ak sa dá Pribina, či Svätopluk nazvať otcom predkov Slovákov (v tomto období ťažko hovoriť o národe, ktoromkoľvek), isto môžeme prijať Svätého Štefana, či Žigmunda Luxemburgského, alebo kráľa Mateja za otcov nášho národa.
Karpatská kotlina v 10. a 11. storočí a hlavne územie dnešného Slovenska zažívali veľmi nepokojnú dobu. Keď Svätopluk pozval maďarských bojovníkov do svojho vojska proti Frankom, ešte netušil, že tým im on sám otvoril cestu k osídľovaniu našich historických území. A dialo sa to, podľa archeologických nálezov z hradísk v Bratislave, Svätom Juri (Neštich), hradísk v Nitriansku zväčša veľmi pokojne. Keď som ako študent (ešte za socializmu) spolupracoval so známymi archeológmi na rekonštrukcii niektorých hradísk, spýtal som sa ich: Kde sú známky bojov medzi predkami Slovákov a starými Maďarmi? Oni sa len pousmiali a povedali: No, to by sa nerado počúvalo, ale takých príkladov je veľmi málo. Hradiská aj po „vpáde“ Maďarov žili naďalej svojim životom najmenej ďalších 150 rokov a pri nich neskôr kontinuálne (opäť kontinuálne) vznikali stredoveké sídla. Svedčí to však o kolaborácii, ako o hrdom boji s nepriateľom. Taká bola odpoveď. Samozrejme, také niečo sa neveľmi dobre počúva. Ale prečo hovoriť o kolaborácii, a nie o vzájomnej spolupráci?
V historických prameňoch sa spomína bitka pri Bánhide, kde vraj zahynul v boji s Maďarmi syn Svätopluka. Známky bojov sú v Nitre (potvrdzujú to aj stredovekí kronikári – napr. Šimon z Kézy), a ešte sa spomína Ducové, ktoré vraj prežilo až do polovice 10. storočia.
Ale čo je podstatnejšie, že práve Arpádovec Štefan (inak už v tretej generácii arpádovci mali vydajmi s okolitými princeznami viac slovanskej a germánskej krvi ako maďarskej) sa dostal na trón a založil Uhorské kráľovstvo práve s podporou kresťanského „Slovenska“ a významných rodov NAŠICH predkov Hunt – Poznan. Tí ho opásali mečom pri Bíni (valy hradiska dodnes vidieť v tejto lokalite na juhu Slovenska) a spolu s našimi predkami potlačili vzburu pohanských Maďarov na čele s Kopáňom. Teda nie Maďari, ale kresťanskí predkovia Slovákov, Nemcov a aj Maďarov žijúcich na území dnešného Slovenska zdvihli Štefana (Vajka) do výšav svätca a cez neho založili nový štátny útvar – Uhorsko.
Ale bol ten štátny útvar skutočne nový? Veď takmer všetky názvy štátnej správy počnúc od žúp (megye – medze, hranice) až po štátnické i cirkevné úradnícke pomenovania pochádzajú z nášho jazyka – nie Maďarčiny. Kráľ Svätý Štefan (Szent István király – rozumiete tejto maďarčine?) ... Čo už dodať. Nie náhodou práve Štefan napomína svojho syna Imricha, aby si ctil všetky národy a národnosti (povedané moderným jazykom) žijúce na území novozaloženého stredovekého štátu. Čo mu už zostávalo, keď práve Nemaďari sa z veľkej miery zaslúžili o jeho legalizáciu u susedov aj v samotnom Ríme. Ale Uhorský štát naozaj nebol novozaložený. Jasná kontinuita Veľkej Moravy, ktorá dýchala aj v Čechách a na Krakovsku, bola priam živá na území Uhorska. Je pravda, že Maďari boli spočiatku cudzím elementom v karpatskej kotline, ich jazyk nezrozumiteľný. Ale štátoprávny živel, to neboli Maďari – môžeme skôr a smelo povedať, boli to okrem predkov Slovákov a Nemcov, aj predkovia dnešných Maďarov.
Kde sa neskôr stala chyba? Prečo Slováci tak vehementne odmietli to, čo stáročia vytvárali a na čo boli hrdí? A čo to pre nich znamenalo? O tom, a aj o inom v tisícročnom štáte národa slovenského, nemeckého, maďarského či rumunského si povieme, dúfam aj s Vašou pomocou, drahí čitatelia, v ďalšom pokračovaní.
Čítajte viac: http://martinmalobicky.blog.sme.sk/c/61806/Uhorsko-je-nase-cast-I.html#ixzz0oGKNKjlx