Výpoveď izraelského vojaka
Je ráno, stále tma. Partizáni sa objavia z ničoho nič a unesú vojaka, ktorý ani sa nenazdá a už sa pozerá do hlavne pušky. Úder do tváre, vojak padá na zem, krváca. Zdvihnú ho, zaviažu mu ruky a zmiznú v noci.
To by mohol byť koniec únosu, nočná mora však len práve začína. Vojakova matka kolabuje, otec sa modlí. Jeho nadriadený vraví, že urobí všetko možné, aby ho dostal späť, jeho kamaráti prisahajú pomstu. Celý národ povstane v zbrani.
Nikto nevie, kde vojak je: je zranený? Dopriali mu útočníci aspoň minimum ľudskej slušnosti alebo ho mučia a oberajú o česť? Najhorší spôsob utrpenia je nevedomosť. Vráti sa domov? Ak áno, kedy? A v akom stave?...
Izraelský teror
Tento opis, budete prekvapení, nemá nič spoloční s únosom Gilada Šalita. Je to príbeh únosu, ktorý som vykonal sám ako vojak izraelskej armády v Nábuluse, zhruba pred 10 rokmi. „Vojak“ bol 17 ročný chlapec a uniesli sme ho lebo poznal „niekoho“, ktorý urobil „niečo.“
Zviazali sme ho, cez tvár dali mech a priniesli do vyšetrovacieho strediska Śin Bet, ktorý je známy pod menom „vrch výkrikov“ (vtedy som to považoval za vtipné) Tam bol zbitý a bolo mu zabránené spať týždne, možno až mesiace. Kto vie.
Nikto o tom nepísal v novinách. Európski diplomati nebolo vyzývaní, aby mu pomohli. Koniec koncov na unesení palestínskeho dieťaťa nebolo nič výnimočné. Počas 40-tich rokov okupácie sme ich uniesli tisíce, presne tak, ako Gilada Šalita. Vyhrážky so zbraňou, kruté bitie bez súdu alebo poroty, bez svedkov a bez toho, aby rodina vedela o zajatom čokoľvek.
Keď to robia Palestínčania, voláme to „teror.“ Keď to robíme my, pracujeme nadčasy, aby sme prikrášlili zverstvá.
Podozrivý?
Niektorí ľudia vravia: Izraelská armáda neunáša. Títo ľudia sú „podozriví.“ Nepoznám perverznejšiu lož ako je táto. Počas rokov, kedy som slúžil v armáde som dospel k jednoduchému uzáveru: „Čo robí podozrivého podozrivým? Kto presne ho upodozrieva a z čoho?
Kto má právo odsúdiť 17 – ročného k únosu, mučeniu a možnej smrti? Dvadsaťšesťročný vyšetrovateľ v Šin Bet? Štyridsaťšesť ročný? Ak sú všetci títo skutočne „podozriví“ prečo nemajú mať súd?
Ktokoľvek, kto verí, že izraelská armáda a Šin Bet robia všetko na to, aby minimalizovali násilie je naivný, ak nie vymytý. Len si prečítajte svedectvá vojakov, ktorí vykonávali administratívne väzby, aby ste pochopili o hĺbke nemorálnosti našich činov na okupovaných teritóriách.
Do dnešného dňa sú vo väzení v Śin Bet stovky väzňov, ľudí, ktorí nikdy neboli a nikdy nebudú postavení pred súd. A Izraelčania tento fenomén riešia potichu.
Zodpovednosť Izraelčanov
Deň, keď bol Gilad Šalit unesený som strávil v taxíku. Šofér mi povedal, že musíme ísť do Gazy a začať strieľať ľudí jeden po druhom až kým sa niekto nezlomí a nevráti rukojemníka. Nie je isté, či takáto akcia by navrátila Gilada späť živého.
Namiesto toho, aby sme sa zaplietli do teroristických odviet, ako to urobila palestínska spoločnosť, mali by sme uvoľniť niektorých z vojakov a civilistov, ktorých sme uniesli. To je vhodné a správne a to by mohlo spôsobiť zmierenie. Do pekla s tým či to vráti Gilada domov alebo nie, máme zodpovednosť tak urobiť.
_____________________________________________
Arik Diamant, je rezervista izraelskej armády
http://www.ynetnews.com/Ext/Comp/ArticleLayout/CdaArticlePrintPreview/1,2506,L-3271505,00.html