• úvod
  • témata
  • události
  • tržiště
  • diskuze
  • nástěnka
  • přihlásit
    registrace
    ztracené heslo?
    KERRAYoO( ) psychedelické memy ( )O๑.. ॐ ..๑O( ) psychedelic memes ( )Oo
    KAREN
    KAREN --- ---
    Do you think we'd have cattle if people didn't eat them every day? They'd just be funny-looking animals at the zoo. No, we raise them for us. That means we owe them some respect. Nature is cruel, but we don't have to be. I wouldn't want to have my guts ripped out by a lion. I'd much rather die in a slaughterhouse if it was done right!

    Temple Grandin

    Temple Grandin - Wikipedia, the free encyclopedia
    http://en.wikipedia.org/wiki/Temple_Grandin
    MRFILIP
    MRFILIP --- ---
    "Práce vám zabere velkou část života. Skutečného uspokojení dosáhnete, když budete dělat práci, o které si myslíte, že je skvělá. A skvělou práci budete odvádět jen pokud milujete to, co děláte. Pokud jste něco takového zatím nenašli, hledejte dál. Neustávejte. Jako u všeho, co se týká srdce, poznáte, když jste nalezli. A jako v každém vztahu se to pak s postupujícími roky stále zlepšuje a zlepšuje. Takže hledejte, dokud nenajdete. Neustávejte." (Steve Jobs, Proslov ve Standfordu, 2005)
    GEN_IO
    GEN_IO --- ---
    Dovolíte mi, abych vám zopakoval, co jste právě řekl?
    "..nerozumím svému synovi, on vůbec neposlouchá, co mu říkám!.."
    Steven R. Covey
    1ONYO
    1ONYO --- ---
    'You've got to find what you love,' Jobs says
    This is a prepared text of the Commencement address delivered by Steve Jobs, CEO of Apple Computer and of Pixar Animation Studios, on June 12, 2005.

    I am honored to be with you today at your commencement from one of the finest universities in the world. I never graduated from college. Truth be told, this is the closest I've ever gotten to a college graduation. Today I want to tell you three stories from my life. That's it. No big deal. Just three stories.

    The first story is about connecting the dots.

    I dropped out of Reed College after the first 6 months, but then stayed around as a drop-in for another 18 months or so before I really quit. So why did I drop out?

    It started before I was born. My biological mother was a young, unwed college graduate student, and she decided to put me up for adoption. She felt very strongly that I should be adopted by college graduates, so everything was all set for me to be adopted at birth by a lawyer and his wife. Except that when I popped out they decided at the last minute that they really wanted a girl. So my parents, who were on a waiting list, got a call in the middle of the night asking: "We have an unexpected baby boy; do you want him?" They said: "Of course." My biological mother later found out that my mother had never graduated from college and that my father had never graduated from high school. She refused to sign the final adoption papers. She only relented a few months later when my parents promised that I would someday go to college.

    And 17 years later I did go to college. But I naively chose a college that was almost as expensive as Stanford, and all of my working-class parents' savings were being spent on my college tuition. After six months, I couldn't see the value in it. I had no idea what I wanted to do with my life and no idea how college was going to help me figure it out. And here I was spending all of the money my parents had saved their entire life. So I decided to drop out and trust that it would all work out OK. It was pretty scary at the time, but looking back it was one of the best decisions I ever made. The minute I dropped out I could stop taking the required classes that didn't interest me, and begin dropping in on the ones that looked interesting.

    It wasn't all romantic. I didn't have a dorm room, so I slept on the floor in friends' rooms, I returned coke bottles for the 5¢ deposits to buy food with, and I would walk the 7 miles across town every Sunday night to get one good meal a week at the Hare Krishna temple. I loved it. And much of what I stumbled into by following my curiosity and intuition turned out to be priceless later on. Let me give you one example:

    Reed College at that time offered perhaps the best calligraphy instruction in the country. Throughout the campus every poster, every label on every drawer, was beautifully hand calligraphed. Because I had dropped out and didn't have to take the normal classes, I decided to take a calligraphy class to learn how to do this. I learned about serif and san serif typefaces, about varying the amount of space between different letter combinations, about what makes great typography great. It was beautiful, historical, artistically subtle in a way that science can't capture, and I found it fascinating.

    None of this had even a hope of any practical application in my life. But ten years later, when we were designing the first Macintosh computer, it all came back to me. And we designed it all into the Mac. It was the first computer with beautiful typography. If I had never dropped in on that single course in college, the Mac would have never had multiple typefaces or proportionally spaced fonts. And since Windows just copied the Mac, it's likely that no personal computer would have them. If I had never dropped out, I would have never dropped in on this calligraphy class, and personal computers might not have the wonderful typography that they do. Of course it was impossible to connect the dots looking forward when I was in college. But it was very, very clear looking backwards ten years later.

    Again, you can't connect the dots looking forward; you can only connect them looking backwards. So you have to trust that the dots will somehow connect in your future. You have to trust in something — your gut, destiny, life, karma, whatever. This approach has never let me down, and it has made all the difference in my life.

    My second story is about love and loss.

    I was lucky — I found what I loved to do early in life. Woz and I started Apple in my parents garage when I was 20. We worked hard, and in 10 years Apple had grown from just the two of us in a garage into a $2 billion company with over 4000 employees. We had just released our finest creation — the Macintosh — a year earlier, and I had just turned 30. And then I got fired. How can you get fired from a company you started? Well, as Apple grew we hired someone who I thought was very talented to run the company with me, and for the first year or so things went well. But then our visions of the future began to diverge and eventually we had a falling out. When we did, our Board of Directors sided with him. So at 30 I was out. And very publicly out. What had been the focus of my entire adult life was gone, and it was devastating.

    I really didn't know what to do for a few months. I felt that I had let the previous generation of entrepreneurs down - that I had dropped the baton as it was being passed to me. I met with David Packard and Bob Noyce and tried to apologize for screwing up so badly. I was a very public failure, and I even thought about running away from the valley. But something slowly began to dawn on me — I still loved what I did. The turn of events at Apple had not changed that one bit. I had been rejected, but I was still in love. And so I decided to start over.

    I didn't see it then, but it turned out that getting fired from Apple was the best thing that could have ever happened to me. The heaviness of being successful was replaced by the lightness of being a beginner again, less sure about everything. It freed me to enter one of the most creative periods of my life.

    During the next five years, I started a company named NeXT, another company named Pixar, and fell in love with an amazing woman who would become my wife. Pixar went on to create the worlds first computer animated feature film, Toy Story, and is now the most successful animation studio in the world. In a remarkable turn of events, Apple bought NeXT, I returned to Apple, and the technology we developed at NeXT is at the heart of Apple's current renaissance. And Laurene and I have a wonderful family together.

    I'm pretty sure none of this would have happened if I hadn't been fired from Apple. It was awful tasting medicine, but I guess the patient needed it. Sometimes life hits you in the head with a brick. Don't lose faith. I'm convinced that the only thing that kept me going was that I loved what I did. You've got to find what you love. And that is as true for your work as it is for your lovers. Your work is going to fill a large part of your life, and the only way to be truly satisfied is to do what you believe is great work. And the only way to do great work is to love what you do. If you haven't found it yet, keep looking. Don't settle. As with all matters of the heart, you'll know when you find it. And, like any great relationship, it just gets better and better as the years roll on. So keep looking until you find it. Don't settle.

    My third story is about death.

    When I was 17, I read a quote that went something like: "If you live each day as if it was your last, someday you'll most certainly be right." It made an impression on me, and since then, for the past 33 years, I have looked in the mirror every morning and asked myself: "If today were the last day of my life, would I want to do what I am about to do today?" And whenever the answer has been "No" for too many days in a row, I know I need to change something.

    Remembering that I'll be dead soon is the most important tool I've ever encountered to help me make the big choices in life. Because almost everything — all external expectations, all pride, all fear of embarrassment or failure - these things just fall away in the face of death, leaving only what is truly important. Remembering that you are going to die is the best way I know to avoid the trap of thinking you have something to lose. You are already naked. There is no reason not to follow your heart.

    About a year ago I was diagnosed with cancer. I had a scan at 7:30 in the morning, and it clearly showed a tumor on my pancreas. I didn't even know what a pancreas was. The doctors told me this was almost certainly a type of cancer that is incurable, and that I should expect to live no longer than three to six months. My doctor advised me to go home and get my affairs in order, which is doctor's code for prepare to die. It means to try to tell your kids everything you thought you'd have the next 10 years to tell them in just a few months. It means to make sure everything is buttoned up so that it will be as easy as possible for your family. It means to say your goodbyes.

    I lived with that diagnosis all day. Later that evening I had a biopsy, where they stuck an endoscope down my throat, through my stomach and into my intestines, put a needle into my pancreas and got a few cells from the tumor. I was sedated, but my wife, who was there, told me that when they viewed the cells under a microscope the doctors started crying because it turned out to be a very rare form of pancreatic cancer that is curable with surgery. I had the surgery and I'm fine now.

    This was the closest I've been to facing death, and I hope it's the closest I get for a few more decades. Having lived through it, I can now say this to you with a bit more certainty than when death was a useful but purely intellectual concept:

    No one wants to die. Even people who want to go to heaven don't want to die to get there. And yet death is the destination we all share. No one has ever escaped it. And that is as it should be, because Death is very likely the single best invention of Life. It is Life's change agent. It clears out the old to make way for the new. Right now the new is you, but someday not too long from now, you will gradually become the old and be cleared away. Sorry to be so dramatic, but it is quite true.

    Your time is limited, so don't waste it living someone else's life. Don't be trapped by dogma — which is living with the results of other people's thinking. Don't let the noise of others' opinions drown out your own inner voice. And most important, have the courage to follow your heart and intuition. They somehow already know what you truly want to become. Everything else is secondary.

    When I was young, there was an amazing publication called The Whole Earth Catalog, which was one of the bibles of my generation. It was created by a fellow named Stewart Brand not far from here in Menlo Park, and he brought it to life with his poetic touch. This was in the late 1960's, before personal computers and desktop publishing, so it was all made with typewriters, scissors, and polaroid cameras. It was sort of like Google in paperback form, 35 years before Google came along: it was idealistic, and overflowing with neat tools and great notions.

    Stewart and his team put out several issues of The Whole Earth Catalog, and then when it had run its course, they put out a final issue. It was the mid-1970s, and I was your age. On the back cover of their final issue was a photograph of an early morning country road, the kind you might find yourself hitchhiking on if you were so adventurous. Beneath it were the words: "Stay Hungry. Stay Foolish." It was their farewell message as they signed off. Stay Hungry. Stay Foolish. And I have always wished that for myself. And now, as you graduate to begin anew, I wish that for you.

    Stay Hungry. Stay Foolish.

    Thank you all very much.
    Share This Story
    17.5KEmail
    --------------------------------------------------------------------------------

    Related To This Story
    Video of Steve Jobs' Commencement Address
    2005 Stanford Commencement coverage

    CONTINUITY
    CONTINUITY --- ---
    The people around you are the strongest influence in your life. (Prashanti)
    TYLACIN
    TYLACIN --- ---
    CONTINUITY
    CONTINUITY --- ---
    Jak se pozná nezdravý, vzduch, voda, společnost....drsný ale imho podnětný

    VV1x | Flickr - Photo Sharing!
    http://www.flickr.com/photos/continuity2399/6213932674/in/photostream
    VV2x | Flickr - Photo Sharing!
    http://www.flickr.com/photos/continuity2399/6213880110/in/photostream
    FERDA
    FERDA --- ---
    Vědomí je již vědomé. Je neprojevené,neviditelné a večné. Vesmír se však vědomým teprve postupně stává. Vědomí samotné je bezčasé, a proto nepodléhá žádnému vývoji. Nikdy nevzniklo a nikdy ani nezemře. Jakýkoliv projev vědomí ve vesmíru však zdánlivě podléhá času, a může se tedy vyvýjet. Lidská mysl však příčině tohoto procesu není schopna porozumět. Můžeme ho v sobě jen vnímat a stát se jeho vědomými účastníky.

    Eckhart Tolle - Nová Země
    CONTINUITY
    CONTINUITY --- ---
    "My jako jedinci tvoříme základ tohoto systému, jenž nám v jistém ohledu vnucuje pesticidy (v malých dávkách každý den, čas od času i velkou dávku najednou při nehodách), ale také nesmírné množství průmyslově vyráběných tabletek, chemických přísad v jídle a ještě mnoho dalšího. Pokud si opravdu myslíme, že něco neodpovídá našemu způsobu života, pak musíme otřást základy tohoto systému, neboť my jsme ti, kdo umožňují jeho existenci.
    (Vinod Verma, Ájurvéda: cesta zdravého života)

    Líbí se mi, že prakticky v každé ájurvédské knize je pár výroků či stránek na tohle téma :))...zjevně když člověk studuje ájurvédu, tak fakta o tom, co se okolo nás děje, nemůže přehlédnout :)
    CONTINUITY
    CONTINUITY --- ---
    If you have the right intentions, anything is possible.

    (jeden taťka z kmene Hopi)
    CONTINUITY
    CONTINUITY --- ---
    „The materialism of modern civilization is paradoxically founded on a „hatred of materiality“, a goal-oriented desire to obliterate all natural limits through technology, imposing an abstract grid over nature.“ (Alan Watts)
    ---------------------------------------
    To je tak přesný ;)

    Materialista v doslovném slova smyslu by měl být člověk, který bere velmi vážně své materiální potřeby a velmi dobře se o ně stará.

    "Materialisté" v naší civilizaci jsou spíš "abstraktisté", žijící v hlavě, mimo fyzickou realitu, zajímají se o velmi omezené spektrum materiálních věcí (peníze, auta, technologie), a zapomínají přitom na mnohem zásadnější materiální věci (vzduch, voda, vlastní tělo, které často nemají rádi a bojí se ho....atd).

    Potřebujeme víc opravdových materialistů ! ;-DD
    HLEN
    HLEN --- ---
    TLUSTEI
    TLUSTEI --- ---
    "It is only those who are ready to give up all their concepts of God, to stop dreaming, thinking, and outlining, who in that complete surrender can let God reveal Itself."

    Joel S. Goldsmith
    BROZKEFF
    BROZKEFF --- ---
    The now is supreme bliss, which we miss,
    as we concentrate on thoughts about the future or the past
    or on countless miscellaneous thoughts,
    precisely as a result of missing the now’s supreme bliss
    as we concentrate on thoughts about the future or the past
    or on countless miscellaneous thoughts,
    precisely as a result of missing the now’s supreme bliss
    as we concentrate on thoughts...
                                                 da capo sine fine...


    -- E. Capriles
    AIM_FREEMAN
    AIM_FREEMAN --- ---
    A great many people think they are thinking when they are merely rearranging
    their prejudices. -- William James
    MAWRHIS
    MAWRHIS --- ---
    ARFEA
    ARFEA --- ---
    DARJEEL: Jojo, mě na tom nepřijde tolik fascinující, zda šel či běžel, kolik prochodil bot, zemí a kolik ušel kilometrů (jakkoli je to obdivuhodné).
    Zajímavé mi přijdou spíš okolnosti toho činu:
    "Myslím, že jsem byl připravený udělat v životě něco bláznivého. Totálně bláznivého, ale nevěděl jsem co. Měl jsem svou práci a snažil se zapadnou do systému, ale nefungovalo to. Ale po jednom velkém selhání jsem dostal nápad, že zmizím, že obejdu svět."
    Obejít svět je IMHO obecně pro mnoho lidí asi jedna z takových dosti extrémních forem jinakosti tvořících protipól standardnímu způsobu života, taková hranice, za kterou už se těžko dá jít, a kterou člověk nechává existovat jen ve snech a nesplněných přáních. Líbí se mi, jak krach a neúspěch v práci toho člověka přiměl udělat tenhle zásadní řez do života, že ta objevivší se bublina mu ukázala nový směr a on to neskartoval jako chybu. Je to pro mě takový reminder jako:


    ARFEA
    ARFEA --- ---
    Kanaďan šel nepřetržitě 11 let, urazil 75 tisíc kilometrů a prošlapal 53 párů bot – Novinky.cz
    http://www.novinky.cz/koktejl/246056-kanadan-sel-nepretrzite-11-let-urazil-75-tisic-kilometru-a-proslapal-53-paru-bot.html?ref=boxD
    DARJEEL
    DARJEEL --- ---
    Co to tu je zas za bordel? O_O Tak aspoň nějaké opáčko...

    Empty the mind, fill the belly. weaken the ambition, strengthen the character.

    Do you have the patience to wait till your mud settles and the water is clear? Can you remain unmoving till the right action arises by itself?


    - Laotse
    SHADY127
    SHADY127 --- ---
    CHLAPEC S MODRÝMI OČAMI

    „Vzdaj to už! Týmto údolím už neprejdeš! Toto je tvoj koniec, pochop to, tvoje úsilie je naivné a smiešne... Prečo si to nepripustíš, že si skončil?“
    To je hlas, ktorý počujem za svojim chrbtom, vždy keď sa môj život zamotá do nových a nových situácií, prinajlepšom povedané - zložitých...

    Áno, niečo sa v mojom svete definitívne zmenilo...
    Ono sa to menilo už dlhší čas, no človek si akosi nebol istý... Jeden nemal odvahu postaviť sa svetu zoči voči a prehlásiť: toto tu je komplet naruby! Vyhlásili by ho za blázna. Lepšie bolo usilovať sa žiť svoj život tak ako väčšina – v rámci väčšiny vždy jeden druhého utvrdzuje, že všetko je okej, všetko je tak ako má byť a vy teda nikdy nie ste sám... Vpodstate som to, že niečo tu je naruby vedel už ako decko, ale prehlušili ma. Decko ľahko prehlušíte. Decko na vás kuká ako na boha; chce byť také, aký ste vy... Chce byť veľké a múdre, presne ako ste vy. Chce vás dosiahnuť a všetko, čo prežíva považuje za detinské.

    Už aj deti medzi sebou sa vysmievajú tým, ktoré ostávajú vo svete rozprávok.

    Lebo svet rozprávok je z pohľadu dospelých a múdrych detskou naivitou.

    Dospelý však naivný nie je – dospelý pochopil svet, ktorý ho obklopuje a vie, že je jediný skutočný a možný. Hovorí tomu svetu „realita“. A deti sa od dospelých učia, čo to vlastne tá realita je.
    Ja som si ako decko napríklad myslel, že moja hlava je sklenená guľa, podobne ako tie nemožné akvária – celé sú zo skla a sú guľaté, rybičky tam plávajú, chytené v tom nezmyselnom priestore a vy sa na ne spokojne pozeráte, lebo ich môžete vidieť z každej strany, presne tak ako mohol každý vidieť moje myšlienky.
    Moji rodičia s nami chodili v nedeľu do kostola – oficiálne si to za komoušov nemohli dovoliť a tak sme sa robili, že ideme na stanicu, kúpiť otcovi týždenný lístok a navštíviť mamine sestry, moje tety...

    Ale zasa sem zamotávam svoju rodinu – pôvodne som sa chcel pristaviť na námestí, ako tak stretáme ľudí, ktorí našich úctivo zdravia a naši úctivo zdravia tých dobrých ľudkov /ako decko som si myslel, že všetci v našom mestečku sú dobrí ujovia a tety, lebo sú známi mojich rodičov/. V nedeľu neskoro popoludní sa všetci v našom mestečku prechádzali po korze z námestia smerom na stanicu a naopak a úctivo sa zdravili. Môj otec zdravil zvyčajne prvý, nadvihol pri tom spôsobne klobúk a trocha sa aj uklonil. My, deti sme zdravili „bozkávam“...

    Ale ani o tom som dnes nechcel, azda nabudúce. Chcel som opísať len jeden moment, presne viem, kde sa to stalo /pre tých ktorí nepoznajú naše mestečko je zbytočné vysvetľovať súradnice toho miesta/ - v jednej chvíli som si naplno uvedomil, že všetci vedia, čo sa mi odohráva v hlave a aké mám myšlienky! Bol som presvedčený, že všetci tí ujovia a tety vedia, na čo myslím a ja to ani nemám ako zakryť... Nesmierne som sa hanbil a bez príčiny červenal keď som zdravil „bozkávam“ - bol som totiž presvedčený, že vedia všetko o mojom tajnom hriechu a aj to, ako občas klamem rodičov. A tak som sa ako decko usiloval žiť tak, aby každý mohol nazrieť do mojej hlavy hocikedy – vždy tam uvidí iba krásu, vyčistené akvárium a krásne farebné rybičky... Na svojich myšlienkach som si dal fakt záležať.

    Neskôr som však začal zisťovať, že moji spolužiaci a kamaráti neveria vôbec v to, že niekto vidí vaše tajné myšlienky – hovorili, že aj dospelí klamú a myslia si celkom iné, ako hovoria. Nechcel som byť už dieťa – chcel som byť rozumný ako veľkí ľudia a začal som skúmať, či moji spolužiaci majú pravdu. Pristihol som napríklad svojich rodičov, že darčeky na Vianoce mali nakúpené dávno predtým, ako nám ich priniesol Ježiško. Boli uložené v krabiciach na skriniach, aby sme tam ako deti nedočiahli...

    Alebo – viedli ma doktorovi a neustále mi pri tom tvrdili, že všetko je vporiadku, ujo doktor sa len na mňa pozrie a všetko bude bezbolestné... Ale ujo doktor neostal len pri pozeraní /aj to pozeranie ma ponižovalo a neznášal som ho/ - vrazil mi do hrdla drevenú alebo aj kovovú paličku, až mi bolo na zvracanie, vrazil do mňa ihlu a vtláčal do tela akési štipľavé a smradľavé tekutiny... Bolo pri tom vždy veľa poníženia a bolesti – ale rodičia mi zakaždým svätosvete tvrdili, že všetko bude okej... Nebolo a ja som si uvedomil, že nehovoria, čo si myslia... Začal som si všímať, že rybičky v akváriu možno akýmsi spôsobom zatajiť, či zakryť a že ich zvonka vôbec nevidno! Bol to pre mňa šok... Napríklad; rodičia ma učili, že Boh ma za klamstvo a neposluch potrestá, lebo že on vidí a počuje každú moju myšlienku a tak som sa usiloval neklamať, mať len krásne myšlienky a nenadávať. Ale moji spolužiaci klamali a neposlúchali a hovorili „kurva“, hrešili „boha ti“ a Boh ich netrestal, ba čo navyše, zdalo sa mi, že sa im akosi lepšie darí, že ich dospelí majú akosi viacej radi, smejú sa na ich klamstvách a výmysloch, dokonca aj učitelia ich viacej chválili... A možno im aj viacej verili, ako napríklad Igorovi Kulifajovi... Viete, vtedy sme mali taký šport, takú zábavku, prišlo to ako vlna, ako móda, podobne ako kliklak, alebo jojo, alebo neskôr, omnoho neskôr „céčka“... Boli to také patentné ceruzky, ktoré keď ste rozmontovali, ostali z nich pekné kovové trubičky. Pastelíny ste mali v škole tiež vždy dosť a bola naporúdzi, tak sme z nej ušúľali malé broky, vložili do trubičky a ako Yanomamovia z Amazonie, sme ich silným fúknutím strieľali na vzdialenosť mnohých metrov a to dosť presne.

    Celá trieda bola od toho a plafón bol ako tvár pehavej spolužiačky.
    Učitelia zúrili – no vinníka bolo ťažko nachytať, lebo stačil krátky okamžik, malá nepozornosť a začuli ste krátke fúknutie a už sa aj ktosi chytal za krk...

    Igor Kulifaj fúkol a triedna sa skoro v tej istej chvíli obzrela – Igor bol rýchlejší a trubičku skryl – no z plafónu sa už pomaly oddeľoval čerstvý pastelínový brok, odlepil sa a padol rovno na triednu knihu.

    „Kto to bol?!“ opýtala sa triedna učiteľka Stehlíková s bleskami v očiach.

    Pozerala rovno na Igora, akoby mu videla do žalúdka. Sedel vedľa mňa v lavici, vedel som, že vinníkom je on a preto som pozeral triednej priamo do očí, aby som jej dal príležitosť čítať v mojej duši správu o vlastnej nevine.

    Ona sa tentokrát nemienila vzdať. Opakovala otázku, no trieda mlčala. Pristúpila k našej lavici, lebo zrejme tušila, že výstrel musel prísť len odtiaľ. Tretí krát sa opýtala, kto to bol a vraj keď sa vinník neprizná, celá trieda bude po škole.

    „To on...“ povedal Igor a mykol hlavou smerom ku mne.

    Neveril som, že to, čo prežívam je realita. Neveril som, že Igor, môj kamarát vyslovil tieto slová. A neveril som ani tomu, že učiteľka Stehlíková takú lož zožerie. Usmial som sa, ale asi dosť hlúpo, lebo v triede ostalo hrobové ticho. Igor je srandista, blyslo mi hlavou, ale to bolo posledné, čo som si stihol v tejto súvislosti uvedomiť. Môj svet v tej chvíli explodoval, následne sa ponoril do tmy, ako mi dlaň zastrela pol hlavy a potom do bolesti...
    Bola to facka šytidsaťročnej ženy, ktorá hovorila o sebe, že je „plnoštíhla“...

    Takmer mi ten úder vykrútil krk – ale fyzická bolesť nebola na tom to najhoršie, to mi verte...

    „Aby si si navždy zapamätal“... zasipela triedna a potom už pokračovala vo výklade.

    Áno – zapamätal som si navždy. Zapamätal som si, že nezáleží na pravde ako takej – ale na tom, ako ju kto vie podať. Igorove nešťastné oči, udávajúce kamaráta boli presvedčivejšie ako dušu - otvárajúci pohľad idiota...

    Postupne som sa tak učil, čo je to realita – je to niečo celkom nezávislé na tom, o čom som si ja sám myslel, že je skutočnosťou a pravdou. V tomto prípade skutočnosť a pravda v jej absolútnosti bola taká, že vystrelil Igor Kulifaj; realita, ktorú som zdieľal s ostatnými však bola taká, že učiteľka potrestala pravého vinníka... Osobne som nebol schopný v tej chvíli brániť sa – nebol som schopný reči, len mi tiekli slzy a zadúšal som sa bolesťou, pramieniacou z náhleho stretu mojich ilúzií a skutočnosti kolektívu...

    Už som bol pubertiak, keď som čosi robil na zadnom dvore – dedko ma z okna komandoval, kázal mi, ako správne držať hrable, alebo čosi podobné – za plotom našej záhradky bola bežecká dráha a potom už len priečelie majestátnej budovy gymnázia; ako vždy, aj teraz v nej prebiehalo vyučovanie... Naša ulička bola v tých rokoch veľmi tichá – nechodili po nej autá, ba ani chodci nie, bol to skôr dvor ako ulica no a na ríne hrkútala hrdlička. Vtom som začul šuchot a rinčanie skla – dupot nôh po bežeckej dráhe, krytej pred mojim výhľadom exotickými porastami dvora gymnázia. Aj dedko sa vyklonil z okna – ktosi kdesi rozbil okno...

    Na prízemí gymnázia sa v tej istej chvíli pootvárali všetky obloky – celá trieda na čele s profesorkou... Viete, gymnazistky mi pripadali v tom veku ako dospelé slečny – teraz boli v oknách ako strapce hrozna a ukazovali si na mňa...

    Bolo mi to akosi celé smiešne – Boh vie, že ja som to nebol! Skutočnosť bola taká, že ja som robil v záhradke, zatiaľ čo ktosi neznámy rozbil okno. Hrdo som preto stál na dvorčeku a priamo som pozeral oproti presile, istý si svojou nezranitenosťou, navyše podporenou tým, že som bol za plotom.

    „To bol on!“ zakričal ktosi z tých tam na druhej strane.
    „Áno, henten soploš to bol!“ podporovali ho ostatní.
    „Bol si to ty? To ty si hodil ten kameň?“ opýtal sa vážnejší hlas, zrejme profesorkin. Medzi toľkými vyspelými babami som ju nemohol rozoznať. A tak som sa len oprel o hrable, ako mušketier o mušketu a zapózoval som.
    „Jasné že ja...“ uškrnul som sa im do ich gymnazistických ksichtov. Bolo predsa do neba bijúce, že som čistý ako ľalia... Čo sa mi teda mohlo stať? JA SOM TO PREDSA NEBOL!
    „To si budeš zodpovedať!“ zakričal ten autoritatívny hlas. „A tvoji rodičia takisto!“
    V tej istej chvíli som začul nenávistné pískanie, pokriky a vyhrážky študentiek.
    Uvedomil som si, že ak by ma mali na dosah, roztrhajú ma na kusy... Ale prečo?
    Ja som to predsa neurobil...
    „Ja ho poznám...“ vykríkol ktosi... “Jeho sesternica chodí do áčky...“ doplnil ten hlas.
    Dievčatá pišťali, jačali nenávisťou ku mne a potom som počul profesorku, ako im nariaďuje pozatvárať okná. Poslúchli – ale aj cez zatvorené okná – najviac azda cez to rozbité – som vnímal neuveriteľnú silu ich nenávisti a to ku mne...

    „Ty somár sprostý!“ počul som z okna na poschodí dedkov hlas. Uvedomil som si, že zakiaľ som sa ja vystatoval svojim čistým štítom, on sa schoval za záclonu a až teraz sa vyklonil. Pozrel som na neho, nechápajúc už celkom nič. Dedko predsa vedel, že som nič nespravil. Jeho hnev na mňa však bol taký istý, ako ten z gymnázia...
    „Prečo si sa priznal?!“ Zúril dedko z okna.
    „Ale veď ja som to neurobil...“ zakoktal som.
    „Veď práve preto! Si blázen, či čo?“
    Cítil som, ako sa prepadám do prázdna a v ústach mi vyschlo – na celej zemi a možno ani na nebi som nemal nikoho, kto by sa ma zastal. A predsa celý vesmír vedel, že ja som to nespravil! Boh to vedel – a nič neurobil, ani keď naši museli to okno zacvakať...
    Možno si aj vy myslíte, že som bol riadny hlupák – ja som sa však v škole učil dobre, nezaostával som a mal som talent na kreslenie, dostal som aj uznanie v celoštátnej súťaži o detskú kresbu... Bol som však tak skalopevne presvedčený v skutočnosť a jej vlastnú pravdu, že jej skreslenie som bral ako žart a načisto som ho bagatelizoval... Azda som čakal, že pri krivom obvinení sa roztvoria nebesá a cez ten otvor sa vykloní všemocný Boh dá mi ruku na rabaka, aby som k nemu mohol vystúpiť, ale nestalo sa tak... Nebesá sa neroztvorili, naopak, ostal som tam sám, s pocitom vylúčenia zo sveta, ktorému som čoraz menej rozumel...

    Alebo na gymnáziu – ešte sme len začínali v prvom ročníku, keď som sedel vo svojej lavici a sledoval výklad učiteľa matematiky... Matematike som nerozumel dobre, mal som z nej strach – a tak som sa usiloval dať nášmu profesorovi na vedomie, že nešpekuľujem, jednoducho na to nemám bunky, nechcem nikoho podvádzať, ani zavádzať, urobím, čo je v mojich silách, budem sa to učiť ako viem... A tak som nevyhýbal jeho pohľadu, upieral som na neho svoje modré oči vo viere, že si ma obĺúbi ako priameho a čestného človeka a nebude si vysvetľovať moje pokrivkávanie v matematike ako môj zámer znevážiť jeho vedomosti i autoritu a...

    „Hlávka, čo na mňa kukáte ako keby som vám zjedol večeru?!“ zahrmel z čista-jasna na celú triedu profesor... A zasa – pohľady všetkých spolužiakov a spolužiačok upreté nechápavo na mňa, horím od hanby a nemôžem to zastaviť a potom sa ktosi usmeje, lebo sa chce zapáčiť profesorovi a potom sa smiech už šíri radmi lavíc...
    Aby toho nebolo dosť, vyvolá ma pred lavice – aby si ma všetci mohli prezrieť... Profeosr šaškuje, vypušuje oči, napodobňuje ma a smiech triedy je neznesiteľný...

    „Hlávka si myslí, že som mu zjedol večeru, ale ja som už jedol“ pokúša sa o humor profesor, podľa mńa trapný, ale pre triedu nie... Trieda sa baví na jednom blbcovi – tomu, ktorý zasa nič, ale celkom nič nepochopil...

    Tieto príhody majú jedno spoločné – cítil som sa pri nich nekonečne sám.

    Celý svet, akoby bol naruby - ničomu som nerozumel, nič som nechápal a ešte dlhé roky po tom som nedokázal odhaliť moje motívy... Prečo som sa choval takýmto hlúpym spôsobom?
    Dnes to viem – predpokladal som, že v mojom svete, vo svojej skutočnosti nie som sám. Že je tam môj kamarát, spolužiačka Vanda, ktorú som miloval od prvej triedy... No a postupne som zisťoval, že tam vlastne nikto nie je... Že tam sú iba večné decká, hlupáčikovia, blázni a šašovia; a ja som tak veľmi chcel byť múdrym a dospelým...

    A tak som sa učil – v časoch normalizácie som mal na to milión príležitostí; moja skutočnosť bola iná, ako ma učili v škole, ako mi vtĺkali do hlavy na strednej i na vysokej... A tak som sa učil o nej nehovoriť... Usiloval som sa byť dokonca takým, akým ma chceli mať... A začal som predstierať.

    Predstieral som tak usilovne, až som svojej hre takmer sám uveril. Iba z času na čas, nejaké dievča, ktoré som zasa raz hlúpo opúšťal mi povedalo rezignovane:

    „To nie si už ty... Ja som milovala iného človeka, nie toho, na ktorého sa hráš...“

    /Neskôr, keď som spával s intelektuálkami, používali miesto „hráš“- „štylizuješ“/

    Vedelo ma to dožrať – neznášal som, ak ktosi videl skutočného mňa; za skutočného mňa som sa sakramentsky hanbil; pripadal mi ako decko, hlupák, somár, čo nevie kde je sever...

    A tak sa začalo vzďaľovanie dvoch svetov – pripadali mi ako ľadové kryhy, ktoré sa takmer nepozorovane od seba odďaľujú a vzniká medzi nimi čoraz väčšia trhlina...

    Takmer by som bol odplával na tej kryhe, ktorá bola javiskom mojich hier a predstieraní... Chcel som to silou mocou, no nedokázal som to vďaka chlapcovi s modrými očami...

    Raz som išiel zo šenku – bolo to v hlavnom meste a mal som už dosť kúpené.

    Pil som vtedy neúrekom, zapíjal som svoju spomienku na toho, kým naozaj som.

    Išiel som, potácal som sa a mal som len čosi vyše tridsať. Celý môj život sa mi zdal zbytočný, prehraný a nezmyselný... A vtedy som v okne na prízemí uvidel chlapca.

    Pozeral von oblokom a mal modré oči, ktoré mi čosi pripomenuli...
    Bol asi v takom veku ako ja, keď som nehodil kameň do okna gymnázia.
    Nemohol som od obrazu toho chlapca v okne - ktorý zasnene pozeral kdesi cez múry budov na druhej strane cesty, tak ako som ja pozerával na múry gymnázia v mojom rodnom meste - zabudnúť... V tom pohľade bolo čosi také skutočné, že sa vo mne prebudila spomienka... Uvedomil som si, že dvadsať rokov hrám hru, ktorá ma takmer zabila... Cítil som sa vyčerpaný – aj napriek svojim scenáristickým úspechom som sa cítil ako stroskotanec; a veru stroskotancom som aj bol.

    Chlapec v okne si ma ani nevšimol – zašiel som na Cintorínsku ulicu a vliekol sa z nohy na nohu domov do Petržalky. Zaiste som sa zasa pohádal so ženou, zaiste som sa napokon zvalil do postele a zaspal a sníval svoje opilecké sny...

    No obraz chlapca, ako pozerá z okna mi už nedal nikdy pokoj... Rozhodol som sa ho nájsť , alebo aspoň ísť ešte raz okolo a spomenúť si...

    Nepamätal som si však už adresu... Chodil som ulicami Bratislavy, no toho chlapca ani to okno som už nikdy nenašiel... Neskôr som pochopil, že hľadám nesprávnym smerom... Že v okne som vtedy uvidel samého seba... A tak som začal veľké pátranie, ktorému som postupne obetoval všetko, naozaj všetko... Netúžil som už po kariére, peniazoch, sláve, ba ani po krásnych ženách tak, ako po stretnutí s tým, ktorým som pred rokmi býval...

    Bola to takmer nadľudská úloha a stratil som pri jej plnení všetko, čo som na tomto svete kedy vlastnil a mal – no napokon som ju zvládol.

    Trvalo mi to hodnú chvíľu a aj dlhú cestu za moria a oceány som musel prejsť... No - našiel som sa... Myslel som , že sa vrátim a vykríknem do sveta „heureka“! Mám to! Našiel som, čo som po celý život hľadal! Už viem, kto som, počúvajte!

    Kričal som, no moje okolie ma nepočúvalo... Moje reči sa im zdali zvláštne – azda nejaká exotická filozofia, daj s tým pokoj, my to tu nechceme, toto je náš svet a náš život...

    Začal som o tom písať – ak ma moje okolie nepočúva, zaiste je na Slovensku a v Čechách dosť tých, ktorí netúžia po ničom inom ako ja – stretnúť raz samých seba a svet, ktorý tak túžobne hľadajú... Rozpoviem im reku o svojej ceste...

    A písal som a písal a písal...

    A tí, čo vedeli čítať videli v okne obraz samých seba, na ktorý už dávno zabudli...

    Dnes by som mal vysloviť aj varovanie – áno, ak sa budete usilovať, ak budete ochotní pre toto hľadanie obetovať naozaj všetko, raz toho vášho chlapca, či dievča stretnete... Bude to jedno z najkrajších stretnutí vo vašom živote. Tá spoločnosť je naozaj úchvatná a nikdy vás už neopustí – tým varovaním však je, že svet, v ktorom ste rástli, milovali, pracovali, vychovávali tam svoje potomstvo a zdieľali ho s priateľmi a rodinou bude pre vás celkom naruby...



    Karol Hlávka
    Kliknutím sem můžete změnit nastavení reklam