Ja musim rict, ze ti zavidim, ze si tak nejak porad drzis kontakt s konma. Muj posledni kontakt s konma byl asi pred tremi lety, kdy moje deti chodily jezdit na poniky a jelikoz ve staji nemeli dost vodicu, tak kazdy rodic si musel vest sveho ponika kolem jizdarny a plnit prikazy trenerky a dozorovat sve ditko. Musim rict, ze to byla vskutku groteskni prehlidka, zejmena kde uprostred stala pani davajici prikazy zoufalym rodicum, kteri byli obleceni ve svem kancelarskem obleceni (cokoliv co neni vhodne do staje- doted vzpominam na sve apartni saticky a zabky, ktere jsem po prvnim kolecku v pisku zahodila a chodila tam bosky s vedomim, ze mi ten ponik kazdou chvili dupne na nohu), zapasili s tvrdohlavym ponikem, ktery moc dobre vedel, ze ma navrch, neb pritomni rodice videli zpravidla kone tak dvakrat zivote v ohrade, natoz aby vedeli jak to vodit. Trenerka bavila pritomne deticky delanim kolotocu, sbiranim imaginarnich jablicek a sahanim na konske usi, zatimco peskovala rodice aby jejich ponik nelezl na zadek ponikovi pred nimi, poucovala o spravnem vedeni kone a nutila nas predvadet jizdarenske cviky, jako diagonalou zmeni smer a maly kruh. Na konci roku mistni rodicove profesionalne zvladali veskere zakerne ponikovske vrtochy, jako “hromadny uprk do staje”, a muj muz, kteryzto s velkou nevoli delal vodice nasemu druhemu diteti shodil pobihanim v pisku za ponikem (na povel “a kluus”) tri kila… Ackoliv to byl maximalni bizar ignorujici veskere zasady bezpecne manipulace s konmi (aneb dej stadecko nevychovanych poniku nic netusicim lidem a cekej co se stane), je mi lito, ze uz tu staj zvreli, pro mne to bylo vskutku terapeuticke odpoledne. Vlastne kdyby nekdo otevrel krouzek prace ze zeme, asi bych se tam prihlasila ted spis, nez na jezdecky krouzek…