„otvorené fľaše zostali na bielych obrusoch. Uriáš držal Helenu za ruku. Nový výbuch, krištáľové lustre sa roztriasli, žena v šatni sa strhla a s krikom vybehla von.
„Konečne sami,“ usmial sa Uriáš.
Zem sa im triasla pod nohami a ľahký prach pozlátenej omietky sa trblietal vo vzduchu. Uriáš vstal a vystrel k nej ruky.
„Práve sa uvoľnil náš najlepší stôl, Fräulein. Ak dovolíte…“
Chytila ho za ruku, vstala a spolu vykročili k pódiu. Vysoké, piskľavé zvuky zvonka nevnímala. Ozvena výbuchov, čo nasledovali, trhala ušné bubienky. Omietka sa sypala zo stien ako piesok pri púštnej búrke a veľkými oknami vylietavala na Weihburggasse. Svetlo zhaslo.
Uriáš zapálil sviečky na stole, odsunul Helene stoličku, chytil poskladanú servítku medzi palec a ukazovák, otvoril ju vo vzduchu a nechal zľahka dopadnúť na jej lono.
„Hähnchen a Prädikatswein?“ spýtal sa, diskrétne pritom zametajúc sklo zo stola, z tanierikov aj jej vlasov.
Možno to boli sviečky a pozlátený prach, trblietajúci sa vo vzduchu, kým vonku sadala tma, možno to bol chladivý prievan, prichádzajúci cez otvorené okná, zmierňujúci horúce, panónske leto. Možno to však bolo len jej vlastné srdce, krv, čo jej vrela v žilách, no spôsobili, že mohla tento okamih prežiť ešte intenzívnejšie. Pamätala si hudbu[…]“
Citace z knihy
Zrada
Nesbø, Jo
Je možné, že tento materiál je chráněn autorským zákonem.