http://www.blisty.cz/2004/8/6/art19210.html
http://www.zmag.org/
Kerry nepotrebuje alebo nechce protivojnových aktivistov
Sonali Kolhatkar, James Ingalls
29. júla, počas prvej minúty svojho akceptačného prejavu na Demokratickom národnom zhromaždení, nám John Kerry povedal, že Demokratická strana má „jeden jednoduchý cieľ: urobiť Ameriku silnejšou doma a rešpektovanou vo svete“. Štandardy, podľa ktorých bude posudzovaný americký prezident, určili republikáni a načúvanie aktivistom žiadajúcim mier a sociálnu spravodlivosť nie je jednou z požadovaných kvalít.
Obe strany nám hovoria, že bez ohľadu na to, kto bude zvolený, budúci prezident bude „vrchným veliteľom“: tvrdým na terorizmus, presadzujúcim národnú a vnútornú bezpečnosť, a mäkkým voči korporáciám, neúprimným v otázkach pracovných miest, zdravotnej starostlivosti a vzdelávania. Podľa demokratov citovaných v New York Times (25. júl 2004), tohtoročné celonárodné zhromaždenie demokratov bolo navrhnuté tak, aby ste si „mysleli, že sa pozeráte na republikánske zhromaždenie“. Kerry mieri na rovnakú skupinu ako Bush, a tak demokratické elity na pódiu tento volebný rok len ťažko prinesú nejaké progresívne hodnoty.
Tisícky ľudí, ktorí sa pred štyrmi rokmi zmobilizovali, aby na zhromaždení v Los Angeles kritizovali demokratov, sú iným davom než liberálne či mainstreamové krídlo strany, ktoré bude v novembri hlasovať za Johna Kerryho. Kerry a demokratická elita nepotrebujú hlasy aktivistov – netvoria podstatný a vplyvný hlasovací blok ako korporácie alebo iná republikánska klientela, ktorá sa zdá byť cieľom väčšiny Kerryho kampaní. Navyše, Kerry a stranícka elita ani nechcú, aby za nich mieroví aktivisti robili kampaň. Minimálne nie ako mieroví aktivisti. Jasne sa to ukázalo práve 29. júla 2004, keď sa na zhromaždení demokratov snažili odradiť účastníkov od kritiky vojny, dokonca mierovým aktivistom medzi delegátmi nedovolili doniesť literatúru či oblečenie, ktoré by vyjadrovali protivojnové postoje. Medea Benjaminová, ktorá robí pre Kerryho kampaň, bola vyvedená zo sály po tom, čo rozprestrela banner žiadajúci ukončenie okupácie Iraku. Iní delegáti nesmeli vstúpiť so šatkami s nápisom „delegáti za mier“ a jednému delegátovi z Kalifornie, ktorý niesol leták s nadpisom „Nie vojne v Iraku“, zabránili priniesť ho do haly, v ktorej sa zhromaždenie konalo.
Protivojnové nálady však medzi účastníkmi neboli zriedkavé. Podľa nedávneho prieskumu CBS/NY Times sa v rámci úzkeho spektra Demokratickej strany stavia proti vojne v Iraku 90 percent delegátov. Ich názory sa však sotva odrážali vo vopred nacvičených prejavoch elity „zástupcov“.
Známy protivojnový demokrat Dennis Kucinich však tento postup bránil: „Ideme zjednotiť našu stranu, aby sme zvolili Johna Kerryho, potom budeme pokračovať v debate v rámci Demokratickej strany.“ A tak musí 90 percent radových členov urobiť kompromis so svojím stanoviskom k vojne v Iraku, aby sa zhodlo s desiatimi percentami zastúpenými straníckou elitou. Namiesto toho, aby strana zaujala postoj na základe sledujúcom väčšinový názor, kľúčová debata o vojne bola vykázaná do vnútrostraníckej diskusie, kde pravdepodobne pomaly odumrie. Ľavičiari, ktorí bránili jednoznačnú podporu pre Kerryho, postúpili plnú zodpovednosť za debatu o vojne a okupácii Demokratickej strane, ktorej elity majú viac spoločné s republikánmi než so svojimi radovými členmi.
Nezodpovedný idealizmus, s ktorým protivojnové hnutie stavia svoju podporu za vojnu brániaceho, na Busha sa podobajúceho kandidáta, je znepokojujúci. Strana samotná robí len málo pre to, aby si získala nezainteresovaných či apatických. Robia to za ňu súkromné skupiny, ako je MoveOn.org, alebo jednotlivci, ako je Michael Moore, a používajú pritom slogan „Hocikto, len nie Bush“. Politický akčný výbor MoveOn.org zaslal svojim členom nedávno list so slovami „nádej je na ceste“ v podobe Johna Kerryho, parafrázujúc tak jeho vlastné slová („pomoc je na ceste“) z akceptačného prejavu na zhromaždení demokratov. Podľa MoveOn ak vyhrá on, „v to ráno sa zobudíme schopní snívať veľké sny pre krajinu a svet, ktoré sa opäť vyberú správnym smerom“. Pokiaľ si voliči nebudú vedomí problémov spojených s podporou Kerryho za prezidenta, väčšina z nich pôjde po volebnom dni domov buď šťastných, že ich kandidát zvíťazil, alebo cynických, že ich konanie aj tak nemalo žiaden efekt. Realizmus, pokiaľ ide o Kerryho politické pozadie, môže aktivistom pomôcť začať sa organizovať už teraz, bez ohľadu na to, kto vyhrá, aby boli pripravení zapojiť sa, ak to bude potrebné, do veľmi dlhého boja.
Klientela, ktorej Kerry v skutočnosti načúva, sa skladá z ľudí, ktorí chcú opäť vidieť staré dobré dni nádhernej Ameriky, „dôveryhodnej“ vo svete a schopnej s úsmevom presadiť genocídne sankcie voči Iraku. Chcú, aby Demokratická strana podporila kandidáta, ktorý, „ako sa to javí“, rešpektuje medzinárodné právo. Medzi Kerryho voličmi budú republikáni zhnusení otvoreným imperializmom Bushovej administratívy, voliaci radšej skryté smerovanie k svetovej dominancii. Kerry predíde Bushovmu unilateralizmu jeho jemnejšie odtieňovanou verziou. Kerry rovnako ako Bush „nikdy nedá žiadnemu inému štátu alebo medzinárodnej inštitúcii veto v otázkach našej vlastnej bezpečnosti“, no aspoň bude mať „kredibilitu, aby priviedol spojencov na našu stranu, aby zdieľali bremeno“. Podľa Kerryho sa treba Spojených štátov obávať a rešpektovať ich, „nielen obávať sa ich“.
„Potrebujeme Kerryho, aby vdýchol nový život globálnej vojne proti terorizmu“, povedal počas prvého dňa Demokratického národného zhromaždenia Jimmy Carter. Ak vojna proti terorizmu potrebuje ešte viac života, než jej dal Bush v Afganistane a Iraku, svet smeruje ku katastrofe. Ako sme videli v (revidovanej) správe úradu vlády, „Podoby globálneho terorizmu“, krajiny, ktoré zasiahla americká „vojna proti terorizmu“, preukazujú zvýšenú mieru terorizmu. Ak by chcel Kerry bojovať s koreňmi terorizmu, mal by pracovať na ukončení americkej okupácie Iraku a Spojenými štátmi podporovanej okupácie Palestíny. Namiesto toho trvá na pokračovaní v krutom dedičstve Clintonovej éry v Iraku a vyslovil sa jednoznačne za spojenectvo s Izraelom. Ak za prezidenta bude zvolený Kerry, určite bude konať minimálne tak stredopravicovo ako Clinton, ak nie ešte horšie. Clintonovské sú aj jeho názory na Afganistan a Kubu.
Carter a ostatní zdôrazňovali Kerryho „cestu povinnosti“ ako vojaka vo Vietname. Podľa nich to je dôkaz, že „je overeným obrancom národnej bezpečnosti“. Implicitný dôraz sa teda kladie na jeho slepú poslušnosť americkej imperiálnej politike. Sám Kerry povedal, že svojím hodnotám sa naučil na „hliadkovacej lodi v Mekonskej delte“ – bez toho, aby čo len spomenul svoje konečný verejný protivojnový postoj. Len zriedka sa spomína Kerryho minulý protivojnový aktivizmus. Hádam okrem niekoľkých slepých protivojnových podporovateľov, ktorí ignorujú jeho nedávnejšie provojnové postoje z obdobia, keď bol senátorom.
Kerry vie, že verejné dištancovanie sa od Bushovej zahraničnej politiky by mu na zvolenie nestačilo (hlavne preto, že sám nemôže ponúknuť niečo zásadne odlišné), a tak sa rozhodol zamerať sa na domáce otázky, ako napr. na zamestnanosť, zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie. Horúcou otázkou je outsourcing – presúvanie výroby do oblastí s nižšími nákladmi, napríklad na pracovnú silu – a Kerry sľúbil obmedziť ho. Napriek svojej podpore pre NAFTA – Severoamerickú zónu voľného obchodu. Len málo sa hovorí o zjavnom rozpore medzi jeho podporou „voľnému obchodu“ a protekcionistickými krokmi, ktorými chce zachrániť domáce pracovné miesta, či o rozpore medzi dvorením sa odborom podporou zahŕňaniu environmentálnych a pracovných štandardov do obchodných medzištátnych zmlúv a jeho podporou moci korporácií. Kerry dáva jednoznačne najavo, že jeho skutočnými zákazníkmi sú veľké firmy. V interview pre BusinessWeek (2. august) povedal: „Privediem korporatívnu Ameriku k stolu... aby som povedal: Ako vás urobíme schopnejšími konkurencie? Ako vám môžeme uvoľniť cestu? Daňové pôžičky na výskum a vývoj? Urobil by som ich permanentnými a rozsiahlejšími. Daňové pôžičky na výrobu? To je šikovný spôsob, ako pomôcť... Stopercentne podporujem spoločnosti, ktoré idú podnikať za hranice.“
Je pravdou, že s Kerryho administratívou bude spojené určité malé množstvo pozitívnych zmien – istotne umrie z krátkodobého hľadiska menej ľudí. Ak Kerry v novembri zvíťazí, bude to úder ultrafašistickým neokonzervatívcom a ich spojencom. No tí, ktorí sa zaujímajú o dlhodobú sociálnu zmenu, hoci je to, priznajme, marginálna časť populácie, by nemali míňať čas a snahu podporovaním demokratickej elity a jej agendy podobnej republikánom. Už teraz to robí veľa ľudí. Aktivizmus by sa mal sústrediť na ukázanie Kerryho pravej tváre ešte pred tým, ako sa dostane do Bieleho domu, aby prežilo len málo ilúzií, že jeho éra bude lepšia než Clintonova. Potom budeme môcť položiť základy opozície voči Kerryho politike tak skoro, ako to len bude možné. Kerry by si mal uvedomiť, že tí, ktorí „prekukli“ jeho kompromisy, si nebudú dlho užívať pocit úľavy po jeho víťazstve. Aktivizmus by sa mal namiesto toho sústrediť na stále tlačenie diskusie doľava, jej vytrhnutie z pravicového trendu súčasného politického diskurzu. Mali by sme byť úprimní: aktivisti, ktorí chcú skutočnú sociálnu zmenu, ju u Kerryho nenájdu.