Hg
Celosvetová produkcia ortuti bola v r. 1900 až 1940 stabilná, pohybovala sa v objeme 0,36.105 ton. Najviac tohto kovu sa vyrobilo v sedemdsiatych rokoch 20. storočia – 0.85.105 ton, od roku 1973 jeho celosvetová produkcia poklesla.
Už starí Egypťania poznali proces amalgamizácie ortute s cínom a meďou. Aj iné kovy sa v ortuti dobre rozpúšťajú – Au, Ag, Cd, Zn, Pb, Bi, Sn; ich amalgámy sú však málo stále. Ťažšie sa v ortuti rozpúšťa Cu, As, Sb a Pt (platina tvorí za studena amalgám iba za prítomnosti Zn a Sn). Výsledné amalgámy sú podľa pomeru ortuti tekuté alebo pevné

Spojenie takých fyzikálno-chemických vlastností ako tekutosť, rovnomerná zmena objemu v širokom intervale teplôt, vysoké povrchové napätie a nenamáčavosť sklenených povrchov robí ortuť jedinečnou látkou vhodnou na použitie v meracích prístrojoch – termomeroch, barometroch a manometroch. Až do objavenia takých prístrojov, ako je barometer, ktorý v roku 1643 zostrojil Torricelli a ortuťový teplomer zostrojený Fahrenheitom v roku 1720, vďaka čomu sa rozbehol vedecký výskum Hg, sa jej spotreba obmedzovala najmä na lekárske a farmaceutické účely.

Hg
Vo vzťahu ortuti ku kyselinám treba poznamenať, že je odolná voči kyseline chlorovodíkovej. Kyselina sírová ju za súčasného pôsobenia tepla narúša, v kyseline dusičnej sa ľahko rozpustí i v chlade, pri styku s lúčavkou kráľovskou vznikne roztok chloridu ortuťnatého. Je rozpustná aj v alkohole a étere

Hg
Ortuť sa v prírode len zriedka nachádza v rýdzom stave. Častejšie ho možno nájsť v podobe cínovobielych kvapôček na cinabarite. Najčastejšie sa však vyskytuje v podobe rumelky HgS – 86.2% Hg. Ďalším dôležitým minerálom, obsahujúcim ortuť, je livingstonit HgS.2Sb2S3 - 22% Hg. Nachádza sa vo vrstvách triasu; v Istrii v útvare kriedovcov; v Dalmácii v horninách, ktoré sa sformovali v období jury a v treťohorných horninách v talianskej Monte Amiata. Ku klasickým ložiskám patria loklaity Moschellandsberg vo Falcku v SRN, Almaden v Španielsku a spomínaná Monte Amiata v Taliansku. Ďalšie náleziská sú v Mexiku, Peru a Číne. 9,4
Ruda, z ktorej sa tento kov dá ľahko extrahovať, sa nazýva kysličník ortuťnatý (HgO). Stačí ho zohriať na teplotu 230 až 300o C. Teplo v jednotlivých molekulách kysličníka ortuťnatého odďelí atómy ortuti od atómov kyslíka; atómy ortuti potom vytvoria výsledný kov, zatiaľ čo atómy kyslíka utvárajú dvojice a unikajú vo forme molekúl plynného kyslíka. Tento chemický proces znázorňuje rovnica:
HgS + O2  SO2 + Hg
Niekedy však stačí úder na horninu obsahujúcu ortuť a vystúpia z nej kvapôčky kovu.

Hg
Relatívna atómova hmotnosť 200,59(2)
Tepelná vodivosť 8,34 W m-1 K-1
Teplota tavenia -38,83 C
Teplota varu 356,73 C
Teplota vyparovania 1462 C
Elektronegativita 1,9
Elektrónova konfigurácia /Xe/ 4f14 5d10 6s1

Hg
Je jediným kovom, ktorý je pri bežnej teplote kvapalný. Jeho hustota je 13,5. V prírode je rozptýleny, čiže dispergovaný. Ide o striebrolesklú, prchavú kvapalinu, ktorá sa už pri bežných teplotách vyparuje vo forme jedovatých pár, ktoré spôsobujú chronické otravy2. Pri 300o C zľahka oxiduje na červený kysličník, ktorý sa pri teplote asi 500o C mení na kov, zatiaľ čo sa kyslík rozpadne.2

Hg
Ortuť je prvok dobre známy už v staroveku. Už vtedy vzniklo jeho dodnes známe pomenovanie vodnaté striebro – hydrargirum Hg, resp. argentum vivum – živé striebro. Tento názov pretrval v nemeckom jazyku v podobe Quecksilber, v angličtine ako quicksilver či mercury, čo je priamo odvodené od mýtického Merkúra. Podobne je tomu i vo francúzčine, kde sa ortuť nazýva mercure. Český a slovenský názov pochádza z praslovanského slova *rtutb.14,7, Jeho zvláštna vlastnoť rozpúšťať zlato sa odráža v maďarskom pomenovaní higany. “Híg” znamená riedky, tekutý; “any” je koncovka slova “arany” (zlato).

diky, ideme skusat

COLOMAN: Oxid křemičitý je velmi odolný vůči kyselinám, s výjimkou kyseliny fluorovodíkové... Zkusil bych pastu na výfuky, v kazdem slusne zasobenem obchode s ND do aut... Dela se vice typu, jedna je nejaka polymerni forma SiO2 cisteho, kera uz je samo o sobe pasta, pak maj jednu, kera obsahuje SiO2 + nejake aditivum udrujici jeho pastovitou konzistenci. Nejsou extra drahe, tak zkus, ktera by ti mohla vyhovovat, nejsem si tedy uplne jist, jestli je SiO2 odolny vuci NOCl2 ...

takze hned by aj mal konkretnu otazku, ktora mi neda pokoja uz istu dobu:
chcel by som sa spýtať či niekto nepozná pastu, ktorá zabraňuje pôsobeniu kyselín. Aby ste mi rozumeli, existuje pasta, ktorou natriete výrobok-sperk (komplet) celý a pastu necháte zaschnúť. Po zaschnutí do tohoto povrchu špendlíkom alebo iným ostrým predmetom vyškriabete vzor. Potom daný predmet hodíte do kyseliny (najlepšie do lúčavky) a čakáte pokedy sa daný vzor vyleptá. Kým dlhšie kyselina pôsobí, tým hlbší je aj vzor. Už dlhší čas hľadám niečo, čo by malo podobné účinky, ale márne. Je to veľmi dobrá technika, hlavne pri gravírovaní, resp. leptaní väčších predmetov-sperkov.
treba leptat striebro, zlato a med takymto sposobom...

jasnaWecc;;...

COLOMAN: Podle myho nazoru pri leptani odstranujes povrchovou vrstvu kovu a pri moreni na ni nanasis neco jinyho, treba vrstvu dalsiho kovu (at uz je to nova vrstva a nebo jen nahradi puvodni povrch)

aky je rozdiel medzi leptanim a morenim kovov??

LIBRIUM: pouzivam vsechno mozne, nejde o to, ze by se to neleptalo. Stve me, ze i pri dodrzeni postupu se nedostanou skoro nikdy ty same vysledky. Takze ty nejhezci jsou spis nahoda.

PATVAR: treba pouzivat lúcavku kralovskú alebo kyselinu trifluormetylsulfonovu.

leptani kovu je pekna prasarna. pred vanocema jsem leptal austeniticky oceli a niklovy slitiny a kdyz se mi to povedlo jednou naleptat, tak uz se mi to nepodarilo zopakovat. jsou tam strasny problemy s bublinkama a podminkama pasivace. takovou praci ti fakt nepreju

ve zriedenej kyseline chlorovodíkovej a sírovej sa pomaly rozpúšťa, pričom vzniká vodík. Dobre sa rozpúšťa v zriedenej kys. dusičnej, konc. kyselinou dusičnou sa pasivuje.

// He, ja si teda zadne pasivace nevsiml, myslim, ze to jsou ta fakta, kvuli kterym jsou nasi profesroi nastvani :)

jinak mimojine prubezne malicko "zkoumam" reakce kovu, nasi profesori jsou nastvani, ze nikde moc nejsou pekne popsany reakce kovu s kyselinami (hlavni spory se vedou kolem Fe, Cu, Zn,... a H2SO4, HNO3, HCl a to koncentrovane a zredene), tak bude-li mit nekdo zajem, sem tam pastnu nejaky ten poznatekk a fotku. Dnes take probehlo vhozeni kobaltu do koncentrovane HNO3, i presto, ze jde o neuslechtily kov, prilis reaktivni neni, ale bourlivost teto reakce me dost prekvapila, mam tu fotky, jak rikam, jesli bude zajem ...

jeste muzu vyfotit nas praskovy lanthan, je mozne, ze je castecne zoxidovany, treba by nejaky zkuseny chemik dle vzhledu posoudil :)

http://cs.wikipedia.org/wiki/Lanthan

jen maly postreh... Pri dnesnim laborovani jsem se potkal s lanthanem, jde o relativne reaktivni kov, ve vetsine kyselin se rozpousti (H2SO4, HNO3, AcOH), reakce s bázemi jsem nezkousel, s koncentrovanou HCl dokonce na chvili chytne a zkumavkou proletne maly modry "blesk", foukne-li se lanthanovy prach do nesvitiveho plamene kahanu, dalo by se rici, ze vykazuje znamky horlavosti (jiskricky, klasika..), ale co me zarazilo, ze s oxidacnimi cinidly odmita reagovat, ve smesi s praskovym KMnO4 odmita horet, stejne tak s dusicnanem, tavit s nim jsem jej nezkousel.. No nic, jen se mi zda, ze je to celkem zajimavy kov :)