MICKI: napriklad u onko ochoreni je pri spravne vedenej alg. terapii uspesnost (tj. ucinne potlacenie bolesti na male alebo ziadne, zmiernenie uzkosti a celkovo utrpenia, vychadzajuceho z tela
bez oblbnutia na mol, tj. si pri vedomi a vnimas, dokazes normalne reagovat na emocie a kontakt s blizkymi atd) circa 80 - 90%, ak to robi skuseny lekar. u tych zvysnych 10 - 20% byva nutna "brachialnejsia/agresivnejsia" terapia, ktora mava za nasledok zastrene vedomie/"oblbnutie", ci az sedaciu/spanok. podstatne je, ze clovek aj s pokrocilou rakovinou ma u skuseneho a dobreho lekara dost dobre sance dozit az dokonca bez silnych bolesti, nevolnosti, uzkosti a napriklad pocitom dusenia sa.
samozrejme, na konecnej prognoze to obvykle nic nezmeni a vyrovnat sa s tym ochorenim clovek musi tak ci tak. obvykle zaroven s rodinou. ten proces ma od uvedomenia si, cez denial, hnev a depresivnu fazu az po prijatie a zmierenie sa charakteristicky priebeh, ale u dobre osetrenych pacientov skor prebehne do poslednej fazy, kde clovek nastavajucu smrt prijme a zmieri sa s nou. nie je to sice nic moc utesujuce, ale podla mna je to lepsia vyhliadka, nez zomriet v bolesti, a/alebo osamote.
je to fakt velky prinos. umoznuje jednak cloveku zomriet doma, medzi rodinou a aj rodine ulahcuje smutok, ktory zacina uz pred smrtou a pokracuje v dalsich fazach niekolko mesiacov, ci dlhsie, po smrti blizkeho.
zase sa toto ale neda prenasat na uplne vsetky stavy, kde je clovek v existencialnej krize...