LA_PIOVRA: ale teda priznávam, že keď sa zjavili u nás prvýkrát, tak som uvažovala, že zavolám nejakých tých ddd či hasičov, bála som sa. sme tu síce len dospelí, a tak si vieme dávať pozor, ale bála som sa o zvieratá, predsa len mačky aj psi hmyz radi lovia, tak aby nedostali pár štípancov.
ale bolo mi ľúto tej ich práce, čo si s cca polmetrovým hniezdom už dali. asi v takej veľkosti som ho totiž objavila. tak že im dáme pár dní, aby sme videli, čo to bude robiť. no, nedialo sa nič.
sršne si udržiavali stále určitú letovú výšku, takú, pri ktorej sme do nejakého bezprostredného kontaktu nikdy neprišli:)) tak sme ich nechali. prvý rok bez problémov, druhý som bola prekvapená, že sa teda vrátili, tretí som sa na ne vyslovene tešila:) jediná práca s nimi bola v tom, odstrániť staré hniezdo, ktoré v priebehu zimy spadlo, no a dať nádobu nad vchod, pretože v sezóne z neho vedela odkvapkávať dosť nepríjemne páchnutca tekutina. ale nie vo veľkom množstve, tak sa to dalo.
jediné nebezpečenstvo hrozilo večer pri zasvietení svetla nad vchodom. ako zasvietiť, aby človek trafil kľúčom do zámku sa dalo, ale nechať svietiť dlhšie, tak už sa tam zhromažďovali, no a to bolo príliš blízko našich hláv. tak sme večer nad vchodom nevysvecovali.
no a potom na jeseň, keď dochli. on to bol skutočne taký tanec, krútili sa vo vzduchu, potom padli na zem a ešte chvíľu žili. a to bolo jediné zaznamenané žihadlo, keď mi na takéhoto spadnutého stúpil pes, dostal to do packy. navečer som najskôr mŕtvoly zametala, ale potom som si všimla, že to do rána vyčistia práve ježkovia. takže už som nemusela robievať ani to.
takže toľko z trojročnej skúsenosti spolunažívania so sršňami pár metrov nad hlavou:)