K tomu sucitu prihodim historku :)
Zacal ma v poslednej dobe bavit slackline. Ked niekto nevie co to je - natiahne sa ploche lano medzi napr. dvomi stromami a chodi sa po tom (je to vyborne na trening rovnovahy)
[ SLACKLINE ------- aneb rovnovaha je moje druhe jmeno ]
Tak si tak trenujem v parku a zastavi sa pri mne taky 13 rocny zrzek - trosku baculaty a ze ci si to moze vyskusat.
Tak som ho pustil na svoje lano a on mi medzitym, ako nesmelo skusa vyliezt rozprava ako to on uz pred rokom robil, ako on skace salta a robia s kamaratmi premety, ako jeho dedo ma presne rovnake lano v pivnici.
Aha, hovorim si :)
Prvy krat vyliezol po 15 min. a ako sa ludovo hovori poriadne si nabil hubu. Hovorim mu - vidis? ta bolest ta nauci ako si davat pozor. Po asi hodine vyliezol a spravil jeden krok. A ten pocit bol k nezaplateniu.
Ten pocit radosti, ked sam nieco dokazes je presne to co ho ja ani nikto nenauci - je pravdepodobne, ze dostava "diktat"v skole, decka sa mu posmievaju, rodicia ho nejakym sposobom odmietaju, tak hlada potvrdenie u inych - neviem.
Ale poznam ten pocit radosti, ked nieco dokazes sam - ked sam seba vyskusas a podari sa ti to.
A co som chcel vlastne povedat? Sucit, je podla mna hlavne o pochopeni. Nie pomahani ani prisposobovani druheho sebe ale o pochopeni seba a z toho prameniaca mudrost pre druhych.